S Rolandom Kubinom (42) v jeho prvom printovom rozhovore aj o brutalite vo vysielaní, lenivých divákoch či neúspechu, ktorý je len prvou fázou triumfu.
K riadeniu spravodajstva vám po odchode Františka Borovského pribudla zodpovednosť aj za program. Neprerastá vám to už cez hlavu riešiť rôzne seriály, ktoré vás ešte pred rokom vôbec nezaujímali?
Pozrite, ja robím v televíziách 22 rokov a prešiel som všetkými možnými pozíciami. Začínal som už devätnásťročný v Českej televízii ako asistent. Neskôr som sa cez produkčného, zvukára, osvetľovača, technika, strihača dostal k režisérovi či spravodajcovi. Ivanovi Jandovi či Eugenovi Kordovi som robil kameramana. Prešiel som si kedysi naozaj takmer všetkými televíznymi pozíciami. Mňa vždy bavil televízny svet, vyrábali sme videoklipy, reklamy, ako nezávislá televízna spoločnosť sme robili spravodajstvo pre Primu, Novu, Českú televíziu, všetky maďarské stanice, pre Reuters, CNN. Vybudovali sme lokálnu stanicu v Košiciach a z nej neskôr vznikla Jojka. Takže nebolo to iba o spravodajstve, ale komplexne o televízii.
Ale najbližšie máte k spravodajstvu, to je vaša krvná skupina...
Moja krvná skupina je televízia ako taká. Aj keď som mal v Jojke v minulosti na starosti iba spravodajstvo, tak som sa vždy zúčastňoval tvorby programu, nie je to teda pre mňa nič nové. A navyše mám okolo seba tím ľudí, či už na spravodajstve, alebo na programe.
Slovenský mediálny biznis je malý, ľudia v ňom neustále rotujú, z Jojky do Markízy, z Markízy do verejnoprávnej televízie... Vy ste priklincovaný?
Milujem túto televíziu a ľudí, čo sú tu. To je všetko.
Ste niečo ako Pavol Rusko, ktorý však nikdy svoju televíziu nevlastnil, a tým pádom ju ani nepredal?
(smiech) Viete, čo je zaujímavé? Obaja sme sa narodili v jeden deň. Ale nepoznáme sa.
Tvorcovia seriálu Rok koňa nezaháľajú, majú nakrútený kopec materiálu. Naozaj vydržíte čakať s jeho nasadením do budúceho roka?
Jediné, čo vám k tomuto seriálu môžem povedať, že vyzerá fakt dobre. Dávno ma niečo tak nenadchlo. Dejové línie a herecké výkony sú fantastické. Navyše je iný ako ostatné seriály na Jojke či na ostatných televíziách. Uvidíme, ako sa bude vyvíjať trh, ktorý je momentálne veľmi preplnený a navyše seriál ešte nie je hotový.
Ani Panelák v podstate nikdy nie je hotový a stále sa vysiela.
Uvidíme skrátka, ako bude vyzerať televízny priestor. Tento krok si naozaj dobre premyslíme.
Prvá časť V siedmom nebi ukázala, že veľký potenciál Vila Rozborila sa dá preniesť na Jojku. Relácia však patrí medzi tie drahšie. Aké čísla musí trvalo dosahovať, aby ste boli spokojní?
Také ako doteraz, respektíve, ak udrží nadpriemer televízie. To budeme veľmi spokojní. Pred štartom programu som hovoril, že najväčšou televíznou hádankou za posledné roky je, ako uspeje Vilo Rozboril na Jojke. Bolo to o tom, či jeho verní diváci, ktorí sú zároveň skalní diváci Markízy, budú ochotní prepnúť. Prepli. Myslím, že to bolo naozaj veľké vzrušenie pre všetkých televíznych pracovníkov na Slovensku čakať na pondelok ráno po prvej epizóde na čísla sledovanosti. Vilo ako osoba je taký fenomén, že naozaj bolo ťažko odhadnúť správanie diváka.
V Markíze si však myslia, že prechod Vila k vám neskončil veľkým úspechom...
Nevidím dôvod komentovať si navzájom program či jeho sledovanosť, ale ak povedali, že Vilo mal u nich viac, ako u nás, tak pravda je, že tam minulú jeseň končil horšie, ako teraz u nás začínal. Oni by boli vlani s takýmito číslami taktiež veľmi spokojní.
Konkurencia tiež tvrdí, že Rok koňa je kópiou nejakého ich seriálu.
Rok koňa absolútne nie je kópiou Búrlivého vína ani žiadneho projektu, ktorý má Markíza. Tvorcovia, ktorí k nám prišli, priniesli ďalší posun v seriálovej tvorbe, diváci príbehových seriálov sa majú naozaj na čo tešiť.
Seriál Dr. Ema vám však zatiaľ veľa radosti neurobil. Ako dlho s ním budete mať trpezlivosť?
Nemôžem povedať, že nás čísla potešili, ako komerčná televízia by sme potrebovali viac. V každom prípade je to ale veľmi kvalitný seriál, na ktorý sme pyšní. Má skvelé herecké obsadenie, akurát ho divák na Jojke možno nečakal. Často o našej televízii ľudia povedia, že je taká-onaká, Jojka-hnojka, ale keď nasadíme kvalitný seriál proti prízemnejšej reality show, tak toto je výsledok. Budeme to musieť brať do úvahy. Neznamená to ale, že na divákov teraz vychrlíme jednu reality show za druhou. Pripravujeme celkom zaujímavé projekty. Ale podarilo sa nám napríklad udržať si aj formáty, ktoré nám konkurencia závidela a stále majú potenciál fungovať – ako napríklad Česko Slovensko má talent.
Poďme ešte k spravodajstvu, ktoré na Jojke riadite dlhé roky. Prečo sa musia Veľké noviny často začínať nejakou brutalitou týkajúcou sa ľudí z okraja spoločnosti?
Ale toto sa už stáva len málokedy, preto sme oddelili Krimi od Veľkých novín, chceli sme byť k divákom féroví. Ja nie som zástanca krvavých a drastických reportáží, vôbec sa z toho neteším, keď niečo také vysielame. Myslím si ale, že čo robíme, robíme dobre. Máme najstabilnejší a ja som presvedčený, že aj najsilnejší tím na trhu.
Myslíte, že by niekto pozeral opak Krimi novín, niečo ako Dobré správy?
To je môj sen, v hlave ho mám veľmi dlho. Nevylučujem, že to aj raz robiť budeme. No v každom prípade sa snažíme robiť ľuďom radosť aj v normálnych správach. Často dáme veci, ktoré by v podstate vôbec nemuseli byť na komerčnej stanici, či už ide o umenie, alebo o menšinové žánre. O charite nehovoriac, robia ju len tí, čo chcú a bez nároku na honorár. A či by Dobré správy pozerali ľudia? Asi nie, i keď ak by sme urobili prieskum, každý by povedal, že také správy pozerať bude.
Vaše spravodajské formáty po siedmej večer sa neustále miešajú, posúvajú a naťahujú už cez hodinu a pol. Svojim verným divákom tým určite riadne brnkáte na nervy. Kedy sa to nejako zastabilizuje?
Už sa stalo. Urobili sa pred časom zmeny a teraz sme to vrátili tam, na čo bol divák zvyknutý. Ukázalo sa, že najmä pokiaľ ide o správy, netreba sa snažiť meniť divácky zvyk. Celá televízia totiž stojí a padá na diváckom zvyku a lenivosti.
Vidím, že v rohu pracovne máte bicie. Na odreagovanie?
Vždy som mal sen hrať na bicích, niekde v bare... No nikdy v živote som sa k tomu nedostal. No a na štyridsiatku mi ich kolegovia kúpili a zároveň na oslavu zavolali Martina Valihoru aj jeho skupinu, vrátane Oskara Rózsu. Vtedy som si prvýkrát v živote na bicích zahral, s nimi. Potom som si ich priniesol do kancelárie a v marci som sa prihlásil na hudobnú. V práci však hrávam len ráno a večer, keď tam nikto nie je.
Nedávno ste v rozhovore pre istý web vyhlásili, že televízne spravodajstvo je poctivejšie ako printové, pretože reportéri ukazujú aj tváre. To predsa nemôžete myslieť vážne. Ak človek stojí pred kamerou, nezaručuje to, že je lepší novinár ako ten píšuci. A čo rozhlasoví reportéri, tí sú niekde v strede?
Vôbec nehaním ani nepodceňujem printových novinárov, práve naopak. Televízna novinárčina je úplne iná. Hovoril som len o článkoch, ktoré vyjadrujú názor, niečo komentujú a môžu tým druhej strane aj ublížiť a kde namiesto podpisu je skratka, pri ktorej nik nevie vypátrať, kto je za tým. To v televízii možné nie je.
Ale šéfredaktor je vždy garantom.
Ale nik nevie, kto to písal. Hovoril som len o tom, že televízneho reportéra všetci poznajú, vystavuje sa väčšiemu nebezpečenstvu, musí si viac stáť za tým, čo povedal. Najmä ak robí háklivú tému. Nehovorím teda o kvalite, ale o tom, že medzi televíznou a printovou novinárčinou je veľký rozdiel, je to niečo úplne iné. Print môže mať výhodu anonymity, obrazovka toto neumožňuje.
Jojke posledný rok a pol veľmi nejde karta. Kedy bude lepšie?
(smiech) Tento biznis je veľmi vrtkavý, sú tu dve televízie, ktoré urputne bojujú o malý trh. Ten je navyše v porovnaní so situáciou v okolitých krajinách neštandardný. Obdobia úspechu a neúspechu sa pravidelne striedajú. Je prirodzené, že keď ste na vrchole, tak musíte zísť nižšie, niekedy ešte nižšie, ako by ste chceli. Ale potom robíte všetko pre to, aby ste išli hore. Hľadáte nové projekty. Myslím si, že obdobie menšieho neúspechu nie je na škodu, napokon podľa mňa aj konkurencii to pomohlo, naštartovalo ich to. A z toho profituje divák.
