O pekle, ktoré prežila 7. septembra 2011, keď prišla o milovaného Paľka, porozprávala pri príležitosti vzniku filmu na počesť hokejovej legendy pre Nový Čas Nedeľa. Ako ju zmenila manželova strata?
Zúčastnili ste sa nakrúcania, poskytli ste materiály a fotografie z rodinného archívu. Rešpektovali tvorcovia aj vaše slovo? Mohli ste do filmu zasahovať?
Od začiatku nakrúcania sme boli v neustálom kontakte. Poskytla som im všetko, čo potrebovali, a, samozrejme, čo bolo vhodné do filmu. No materiál si zháňali aj sami cez NHL, nielen z môjho archívu. Spolu sme dávali dokopy aj všetky podstatné míľniky v Paľkovom živote.
Je spolupráca na tomto filme pre vás akousi vnútornou očistou a zmierením po tragédii zo septembra 2011?
Žiadne tragické a negatívne veci to vo mne nevyvolávalo. Povedala by som skôr, že cestu do Ruska som absolvovala práve pre tento film v čase, keď by som to bez neho asi nedokázala. Skôr by som tú cestu asi stále odďaľovala. Keď za mnou prišiel producent Dano Dangl s otázkou, či by som chcela ísť s nimi, bolo to, akoby mi hodil rukavicu. Bolo to asi to najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť. A priznávam, pre mňa to bolo očistné a malo sa to stať.
Kedy ste navštívili miesto tragédie v ruskom Jaroslavli?
V septembri to bude rok a všetko bude zachytené vo filme. Nešla som tam len kvôli filmu, išla som tam odžiť si to aj vnútorne.
Prekvapuje ma, ako otvorene dokážete hovoriť o pekle, ktorým ste si prešli.
Je to ťažké, ale veľmi sa o to snažím. Medializácia celej udalosti bola od začiatku tak nastavená, že som pred tým jednoducho nemohla utiecť. Hoci sú to už tri roky, stále a neustále sa liečim. Myslím, že by som o tom otvorene nerozprávala ani do filmu, keby som nebola v poriadku a neurobila proces sama v sebe. Mám dve malé deti, pre ktoré chcem normálne žiť, a je veľmi rozumné sa tomu postaviť a neutekať pred tým. Je to však vývoj a každý mesiac už od začiatku prechádzam rôznymi fázami. Čas však ide a moje deti ma ako zdravú matku potrebujú.
Najviac vás teda držia nad vodou Zarka a Lucas.
Deti sú super a najlepšie je ponoriť sa do ich detského sveta. Takisto písanie je veľmi dobrá terapia pre každého. Navštívila som aj psychologičku. Sú to však procesy, ktoré trvajú dlhé mesiace. To nie je len tak, že teraz tu sedíme a úplne v pokoji vám to rozprávam, ako keby sa nič nestalo. Neviem to viac opísať. Každý sa so svojimi problémami vyrovnáva po svojom, mne pomáha práve písanie, moje deti a reálny život, ktorý ma posúva ďalej, aby som nezotrvávala v smútku, ktorý ma ťahá dole.
Nedávno Slovensko opäť žilo majstrovstvami sveta v hokeji. Dokážete sa na ne ešte pozerať, alebo vypínate televízor?
Hokej vôbec... My sme hokejom žili, pokiaľ žil Paľko, ale teraz, a musím to povedať takto na rovinu, mi nič nehovorí. Nie je to zatrpknutosť, ale k hokeju ma priviedol Palino. Rada som sa pozerala, keď hral, ale na zápasy, keď bol zranený, som nechodila. Teraz som presedlala na futbal, pretože môj syn hrá futbal a som tomu aj vnútorne vďačná, že si vybral iný šport a táto kapitola bola uzavretá s Palinom. Úprimne povedané, hokej ma prestal baviť.
Ako teraz vyzerajú vaše bežné rodinné dni s deťmi?
Vedieme celkom normálny, bežný život. Deťom sa snažím venovať naplno a viem, že ich detstvo je limitované. Chcem tu byť pre ne každú minútu. Takže, keď má dcéra vystúpenie z tanečnej alebo atletické preteky, chcem byť pri tom. Je to moja priorita a baví ma to, lebo viem, že je to len dočasné. Chcem byť pri ich dôležitých i nedôležitých momentoch a som im oddaná.
Stretávate sa aj s manželovými kolegami z hokejovej šatne? Pomáhajú vám?
To bolo skôr na začiatku, ale, ako hovorím, musela som si to prežiť a znovu naštartovať život sama. Nejaké pomocné ruky mi boli podané, ale nastálo to jednoducho nejde. S chalanmi sme však v kontakte, všetko sú to skoro moji susedia a máme dlhoročné kamarátstva. Z môjho hlasu však počujú, že si to už dokážem zmanažovať a pomôcť aj sama.
Prehnaná sústrasť a empatia okolia by vám asi v danej chvíli ani nerobili dobre.
To určite nie. Nemám rada, keď sa na mňa ľudia pozerajú s ľútosťou, nerobí mi to vôbec dobre. Nechcem sa cítiť ako nejaká obeť, lebo to bol jednoducho osud. Musím si to prežiť sama v sebe. Keď ma niekto ľutuje, určite mi tú situáciu neuľahčuje.
Letecké nešťastie sa verejne rozoberalo dlhé mesiace. Potrebovali ste aj vy o tom otvorene hovoriť, alebo by ste najradšej utiekli pred svetom a uzavreli sa do seba?
Je to na dlhé rozprávanie. Nedá sa to zodpovedať jednou vetou. Kto to zažil, vie, o čom hovorím. Neviem, aké by to bolo, keby som nemala deti. Asi by to bolo omnoho ťažšie. Chcem, aby z mojich detí vyrástli super ľudia, ktorí tým nešťastím nebudú poznačení, ja im to nebudem ešte viac strpčovať. Deti sú zrkadlami rodičov. Keď ich vidím usmiate, viem, že to robím dobre. Paľka však budeme mať v srdciach navždy.
Vidíte ho aj vo svojich deťoch?
No jasné, veď je to ich otec a museli sme si zariadiť život v trojici.
