Vtipný extrémista si tak na záver neodpustil svoju porciu čierneho humoru. O Jozefovi Bednárikovi († 65) vychádza vo vydavateľstve Ikar o pár dní kniha, ktorá si nekladie servítku pred ústa podobne, ako to nikdy nerobil ani on sám. My sme z nej pre vás vybrali niekoľko najzaujímavejších pasáží.
O homosexualite
V snahe upozorňovať na to, že inakosť človeka nie je zlá, už vôbec nie obludná či odporná, nepoľavoval. Bridila sa mu uniformovanosť v našich pomeroch a ešte viac ukazovanie prstom na niekoho, kto nebol ako my. „Smelosť prihlásiť sa k týmto povedzme štyrom percentám ľudí som nadobudol v zahraničí, kde je všetko akési voľnejšie a dovolenejšie. Človek môže byť viac sám sebou. Ja chcem byť sám sebou tam, kde som doma.“ Beďo hovoril o homosexuáloch...
O konfliktoch
Na skúškach sršal vtipom a v sále bol vždy hercom. Keď prišli konfliktné situácie, bolo zle. Jemné baletky neboli zvyknuté, aby na ne niekto hulákal a hrešil ich po slovensky. Po skúške sa vždy snažil o zmier, neťahal problémy von zo sály, ale niekedy aj riadne prepískol. Plač v šatniach, ohováranie na schodoch, nervy na javisku odbíjal – ak sa im nepáči, on ich tam predsa nedrží.
Na premiére nakoniec plakali všetci, aj baletky, ktoré ho chceli počas skúšania zabiť, lebo Pražský dom sa otriasal od potlesku a bola aj husia koža.
Zveroval sa len denníkom
Vždy si našiel čas pre rodičov, sestry a bratov, netere a synovcov. Mal názor, veľmi vyhranený, na ich vzťahy, tešil sa, keď sa im darilo, kritizoval, čo sa mu nepáčilo.
„Koľkokrát nás aj rozplakal. Hádať sa vedel do krvi. Ale on nás rozplakal, rozľútostil sa sám a potom plakal s nami,“ povedal o ujovi Jojovi Lukáš Lukačovič.
Ani najbližšej rodine sa nezveroval so svojím súkromím. Jeho partnerom za múrmi bytu boli denníky. Dokonale si dokumentoval život, písal si, čo jedol, ako to chutilo. Písal si, s kým sa stretol a čo si o ňom myslí. Písal si, o čom sníva a čo ho čaká. Aj keď prišiel domov neskoro, unavený a hladný, vždy si čiernou fixkou do denníka zaznamenal svoj deň.
Vždy.
„Tie denníky sú zrkadlom jeho duše. Všetci vedia, aký ujo Jojo bol, len potiaľ, pokiaľ ich pustil,“ povedal Lukáš, ktorý mal k nemu veľmi blízko. „Nikto, ani ja, ani mama, babka, kamaráti, ani ten, čo sa pasuje do roly, že Bednárika najviac poznal, nevie viac.“
Objavil Hůlku
Draculu obdivuhodne stvárnil operný spevák z Mestského divadla v Ústí nad Labem Daniel Hůlka. Ich vzťah bol turbulentný, hádali sa, raz tiekli nervy jednému, raz druhému. Keď sa Hůlka dal vyprovokovať, nadával Bednárikovi najnevyberanejšími spôsobmi. Potom, keď už sa slová nedali vziať späť, ho jeho nekontrolovateľné výstupy mrzeli.
„Prišiel som za ním a ospravedlnil som sa mu.“
Beďo ho odpoveďou prekvapil: „Dane, nie. Ja som režisér, ja sa ti ospravedlňujem, ty si umelec. Ty máš právo vypeniť. Ja som tu na to, aby sa to nestalo.“
Obdobie skúšania Draculu bolo pre dovtedy pomerne neznámeho Hůlku rýchlokurzom herectva od Bednárika.
Keď si Dan myslel, že už by bol spokojný aj tamten hore, Bednárik len kričal: „Chodíš, akoby si mal namiesto nôh žehličky, ty kokotia hlava jedna...“
Žracie hody
Počas jednej skúšky v Kongresovom centre nejaký chytrák oznámil, že je tam bomba. Polícia prehľadávala priestor a celý drakulovský tím sa pobral do blízkej reštaurácie. Beďo bol nervózny, neskúšalo sa v čase, keď sa malo. Nevedel sa cez to preniesť. Nikoho nepustil domov, stále čakal, že sa vrátia na javisko. Posedenie sa nakoniec zmenilo na večierok, Lucie Bílá zrazu spontánne spievala svadobčanom.
Objednal si zemiakovú placku s údeným, niekto iný zase vyprážaný syr s tatárskou omáčkou. Len tak, bez opýtania si vzal tú tatársku a nalial si ju na mäso…
Mľaskal a užíval si svoje žracie hody v deň, keď by inak na jedlo ani nepomyslel, keďže počas skúšok nikdy nejedol. Len pil. Vodu alebo kávu. Jedol až večer, v pokoji a tichu svojho prenajatého pražského bytu. Cestou domov sa zastavil v lahôdkach, nakúpil si jedlo a doma to rozbalil naplno.
Musel mať posledné slovo
Dracula bol skutočne jazdou tereniakom.
Pri finálnej skúške predstavenia sa opil inšpicient a celá skúška akosi nefungovala. Vyhodil ho z pľacu, producent Egon Kulhánek dielo dokonal a neboráka vyhodil z práce. Keď ho však Beďo chcel v divadelnom klube ešte raz vyhrešiť, Kulhánek mu v dobrej viere povedal, že už nemusí, že inšpicient je vlastne nezamestnaným človekom.
Bednárik však trval na tom, že bude mať posledné slovo, a svoj hnev obrátil proti Kulhánkovi.
Stále vykrikoval: „Pozrite sa, ako to tu funguje. Producent už nespolupracuje s režisérom, ale nadŕža flákačom, ožranom...“
Kulhánek sa pri druhom stole tiež veľmi neovládal: „Pustite ma naňho, ja mu hubu rozbijem!“
Zvláštna pochvala
Monika Absolonová bola v pôvodnom Draculovi až treťou alternantkou.
Mladá a plachá, väčšinou stála bokom.
„Mona, a čo si ty na osemdesiatej premiére v Hornej Dolnej?“
„Nie, neviem, čo mám robiť.“
„No tak keď, sa to naučíš, tak sa vráť. Lebo takto nedostaneš premiéru ani v Užhorode.“
Aj v prípade Absolonovej sa akoby z náhody stala diva. Musela zo dňa na deň naskúšať nymfu.
Beďo prišiel za ňou s nečakanou pochvalou: „Mona, ty si ozajstná hviezda. Hovno si vedela, ale tvárila si sa ako cárovná!“
Ako Absolonová sama hovorí, boli momenty, keď mala blízko k rituálnej samovražde.
