V roku 2014 preto venujeme týmto velikánom samostatný seriál článkov. Patrí medzi nich aj polyhistor Matej Bel. Jeden z najväčších uhorských učencov 18. storočia mal prezývku Veľká ozdoba Uhorska.
Matej Bel sa narodil 24. marca 1684 v Očovej (okres Zvolen), pochádzal z rodiny zámožnejšieho roľníka a mäsiara. Jeho otec, našťastie, objavil v synovi veľké nadanie a podporoval ho vo vzdelávaní. Mladý Matej vyštudoval Evanjelické lýceum v Banskej Bystrici, bratislavské gymnázium a napokon teológiu, jazyky, dejiny a prírodné vedy na univerzite v saskom Halle.
Legendárne dielo
Po návrate zo štúdií začal Matej Bel pôsobiť ako evanjelický farár v Banskej Bystrici, chýbalo však málo a slovenská história nemusela poznať tohto veľkého človeka. V roku 1703 totiž vypuklo protihabsburské povstanie Františka II. Rákocziho, s ktorým rodák z Očovej verejne sympatizoval. Neskôr bol dokonca odsúdený na smrť pre buričstvo, napokon však dostal milosť.
Od roku 1714 zastával funkciu rektora bratislavského evanjelického lýcea, pričom jeho vedecká tvorba dosiahla vrchol. Legendárne je Belovo štvorzväzkové vlastivedné dielo Notitia Hungariae novae historico-geographica, v preklade Historicko-zemepisné znalosti o novom Uhorsku. Písal ho z poverenia samotného cisára Karola VI. Súčasťou publikácie boli aj podrobné mapy, rytiny a plány miest či hradov, ktoré vyhotovil ďalší významný vedec zo Slovenska – zememerač a kartograf Samuel Mikovíny.
Hrdý na Slovensko
Literárna činnosť Mateja Bela však bola oveľa bohatšia, k jeho dielam patrili aj práce o uhorskom poľnohospodárstve a zemepise. Práve z jeho iniciatívy začali v roku 1721 vychádzať prvé noviny v Uhorsku, Nova Posoniensia. „Hoci Bel bol uhorským vlastencom, neskrýval svoj slovenský pôvod. V dielach zdôrazňoval starobylý pôvod Slovákov, bránil ich rovnoprávne postavenie a obdivoval ich zdatnosť a jazyk,“ tvrdí vo svojej knihe Slávni priekopníci slovenskej vedy a techniky spisovateľ Ján Barica.
Prezývku Veľká ozdoba Uhorska získal Bel od členov európskych vedeckých spoločností. Mnohých z nich bol aj členom, napr. londýnskej, petrohradskej či berlínskej. Rodák z Očovej sa vďaka svojej celoživotnej práci dočkal povýšenia do šľachtického stavu i zlatej medaily od pápeža Klementa XII. Zomrel 29. augusta 1749, keď sa vracal z nemeckého Altenburgu do Bratislavy.
