O tom, ako žijú za mrežami, sa takmer nič nevie. Teraz však títo doživotne odsúdení prehovárajú k nám, ktorí sme vonku. Dôveru hrdlorezov si získal iba 25-ročný David Kičin a ich spovede zozbieral do knihy Zatratení, ktorá onedlho vyjde. My vám exkluzívne prinášame šokujúce podrobnosti o najtemnejších stránkach slovenských väzníc.
Na úvod povedzte pár slov o sebe.
Narodil som sa v Poprade, bývam v Štrbe, po skončení obchodnej akadémie som pracoval na recepcii hotela, neskôr som takmer rok predával v novinovom stánku a v súčasnosti pracujem v obchode s nábytkom v Poprade.
Ako sa predavač z obchodu s nábytkom dostane k písaniu knihy o najhorších zločincoch?
Písanie je taká moja záľuba po večeroch, keď nemám čo robiť. V minulosti som bol spoluautorom knihy o Mikulášovi Černákovi, ale táto nová kniha je iba moja. Je o ľuďoch, ktorí si odpykávajú doživotné tresty. Z celkovo 41 väzňov, ktorí si odpykávajú takýto trest, bude v knihe desať, ktorí súhlasili, aby sa naše rozhovory publikovali. A ako som sa k tomu dostal? Už v detstve som si kupoval noviny a časopisy, aj Nový Čas, a vystrihoval si články o takýchto ľuďoch. Doma mám celý archív... Už pred rokmi mi napadlo, čo keby vyšla kniha Spovede odsúdených na doživotie? Čakal som na to, že takúto knihu niekto napíše, ale nič sa nestalo. Tak som si povedal, že to skúsim ja. Zaujímalo ma totiž, ako dnes títo ľudia žijú vo väzení, či sa zamýšľajú nad tým, čo spravili, či to ľutujú, či sa zmenili...
Bolo ťažké nakontaktovať sa na väzňov?
Pred tromi rokmi som napísal prvý list Ondrejovi Rigovi – začal som vlastne od toho najznámejšieho a najväčšieho sériového vraha, ktorý zavraždil a znásilnil osem žien a jedno dieťa.
A on vám hneď v pohode odpovedal?
Mal som najprv pocit, že to zlyhá, keď som mesiac nedostal žiadnu odpoveď. Ale potom prišiel list, v ktorom napísal, že ho môžem navštíviť vo väzení a tiež súhlasil s rozhovorom o svojom živote. Tak som si podal žiadosť riaditeľovi väznice v Leopoldove, či by som mohol ísť za ním. Lenže najprv mi to zamietli, lebo ma nepoznali, a tak sme si s Rigom iba písali...
Čiže ste sa osobne nestretli?
Až potom, keď vedenie väznice zistilo, kto som, že Ondrej Rigo s mojím projektom súhlasí, mi návštevu povolili. A dnes si tykáme. (smiech)
Ako tá návšteva dopadla?
Rozprávali sme sa cez telefón, medzi nami bolo hrubé nepriestrelné sklo. On sa ma hneď vypytoval, ako sa mi cestovalo a tak... Čo ma na ňom najviac prekvapilo, bola jeho pamäť a zhovorčivosť. Pritom v článkoch, čo sa o ňom písali, sa tvrdilo, že je s ním ťažká komunikácia, že z neho treba ťahať každé slovo. To vôbec nebola pravda, bol uvoľnený, sám rozprával o sebe, pýtal sa ma... Bol som prekvapený, že Rigo vyzerá skoro rovnako ako predtým. Čakal som, že to bude starý šedivý človek, a keď som ho uvidel, bol to ten istý muž ako na fotkách z novín.
Ako reagovala vaša rodina na to, že si idete písať s hrdlorezmi?
Môj otec bol 30 rokov policajtom. Keď som mu povedal, že som Rigovi poslal list, veľmi čudne na mňa pozeral a nevedel, čo povedať. (smiech)
A vy ste sa nebáli ľudí ako on kontaktovať? Čo keby ich kumpáni či rodiny od vás potom niečo chceli?
Každému z nich som napísal hneď na začiatku, že chcem napísať knihu, kde budú naše rozhovory. Bola to teda otvorená hra, nemalo význam klamať im. Preto som ani nemal žiadne obavy.
Tí ľudia neboli na slobode dlhočizné roky. Za ten čas sa veľa zmenilo. Akú majú predstavu o svete vonku?
Veľakrát majú skreslené predstavy. Jeden väzeň ma poprosil, aby som mu poslal balík, keď ešte boli povolené, od tohto roka nie sú, a chcel reďkovku. Napísal mi – viem, že to bude veľký problém, lebo reďkovky sa strašne ťažko zháňajú. Nemal poňatia o tom, že dnes je v hypermarketoch všetko a po celý rok. Keď sa dostal v roku 1991 do basy, bola iná doba.
Chodia za nimi do väzenia návštevy?
Väčšine týchto ľudí sa rodiny otočili chrbtom, nechcú mať s nimi nič spoločné, ale sú aj takí, ktorých príbuzní ešte navštevujú. Takých hlavne zaujíma, aby sa dostali von a zvyšok života dožili medzi svojimi blízkymi.
Píšu im aspoň?
Mnohým nikto, napríklad Rigovi naposledy napísala dcéra v roku 2006.
Po čom takí doživotne odsúdení najviac túžia, teda okrem toho dostať sa von?
Aby ešte mohli vidieť lúky, stromy... Opisujú, že za tých 15 - 20 rokov vôbec necítili, ako na nich padá dážď, nevideli hviezdy alebo Mesiac.
Oni sa nedostanú vôbec von?
Povolené majú vychádzky na dvore iba jednu hodinu denne, večer sa von nedostanú vôbec.
Nepýtali sa vás napríklad, čo to je ten facebook?
To nie, ale napríklad nevedeli pochopiť, ako prepíšem naše rozhovory na počítači a uložím si ich na USB kľúč. Vôbec im to nešlo do hlavy, poznali iba písacie stroje.
Akí sú to ľudia? Inteligentní zločinci alebo primitívni zabijaci?
Ako ktorí. Niektorí sa tam dostali ani nie svojou vinou, len skrátka vyrastali v zlom prostredí, ktoré z nich urobilo zločincov. Napríklad Zoltán Keka bol z alkoholickej rodiny, jeho otec, mama aj dedo, s ktorými žil, boli alkoholici. Bitky a hádky boli u nich na dennom poriadku. To vyvrcholilo do toho, že zavraždil svojho deda, odsedel si trest, a keď ho pustili, tak zabil aj otca, za čo už dostal doživotie. Aj psychológ v posudku uviedol, že keby Keka nevyrastal v tom prostredí, nikdy by nemal tendenciu stať sa zločincom.
O čom v base najviac premýšľajú?
Žijú v minulosti, stále si prehrávajú to, čo zažili, čo robili, s kým sa stretávali. Žijú zo dňa na deň. Keď som sa Riga spýtal, čo by robil, keby ho pustili, zadíval sa na mňa neveriacky: „Keby ma náhodou pustili?!“ Sám tomu neverí... Títo ľudia si nerobia plány do budúcna.
Priznajú si vinu?
Rigo mi napríklad povedal, že by sa chcel ospravedlniť za to, čo spravil, ale kopu vecí, čo mu pripisujú, nespravil. Ale čo konkrétne, to už nepovedal.
Tvrdia o sebe, že sú za mrežami neprávom, že sú obeťou justičného omylu?
Sú takí. Napríklad Arpád Nagy vidí chybu v policajtoch a okolí. Pritom bol odsúdený podľa zásady trikrát a dosť za zneužívanie detí.
Doživotne odsúdení teda nie sú všetko vrahovia?
Nie, traja z tých desiatich, čo sú v mojej knihe, dostali doživotné tresty podľa zásady trikrát a dosť.
Snažili sa vás presvedčiť, že basa ich zmenila a sú dnes lepšími ľuďmi ako predtým?
Áno, väčšina tak o sebe hovorí s tým, že aj keby ich raz pustili, neboli by pre spoločnosť rizikom, že by len v pokoji dožili. Ale sú aj iné prípady. Najviac sa s trestom zmieril Jaroslav Garaj, ktorý dostal doživotie za to, že v roku 1994 zavraždil svoju manželku a tri deti. Dohnala ho k tomu zlá rodinná finančná situácia. Garaj mi povedal, že doživotný trest je preňho spravodlivý. V base uveril v Boha, tvrdí, že je duševne slobodný, nemá depresie. A najužší vzťah má so svojou svokrou, ktorej zabil dcéru, chodí ho aj navštevovať.
Aký majú v base režim? Čo tam robia?
Jediná práca, ktorú majú, je šiť topánky ručne. A niektorí to aj využívajú. V Leopoldove je budíček ráno o piatej, odsúdený dostane vrece topánok na šitie a raňajky, do pol dvanástej šije. Potom mu cez okienko podajú jedlo, naje sa a pokračuje až do pol tretej. Potom cez mreže dozorcom odovzdá vrece s topánkami.
Čiže drahú značkovú koženú obuv šijú doživotne odsúdení väzni?
Väčšina je od nich, áno. A potom, keď došijú, idú na vychádzku, ak chcú. Na dvor ich vyvádzajú v putách, odopnú im ich až vonku, na dvore sa môžu prechádzať hodinu. Znova im nasadia putá a odvedú ich do cely. Večer si môžu pozrieť dve hodiny televíziu.
Mnohí sú presvedčení, že vrahovia by mali dostať trest smrti, ale doživotie v base je podľa vášho opisu dosť drsné. Priznám sa, že z filmov som mal predstavu, že keď už tam sú do konca života, majú aspoň trocha voľnejší režim. Je to podľa vás oprávnené?
Ak vidia, že niektorí väzni nie sú nebezpeční, tak majú trocha voľnejší režim, môžu si napríklad zahrať pingpong. Alebo nie sú na samotke, ale môžu byť v cele po dvoch – sú síce delení dvojitou mrežou, ale môžu sa aspoň porozprávať, zahrať si karty. Z pohľadu zákona však doživotný trest nie je o náprave, ukladá sa ľuďom, o ktorých sa uzná, že už nie sú schopní prevýchovy. Cieľom trestu je natrvalo ich izolovať od spoločnosti.
Museli ste im poskytnúť za ich ústretovosť nejakú protislužbu?
Kedysi mohli dostávať raz za kvartál 5-kilový balík vrátane potravín. Posielal som im keksíky, masť, čokoládu... Tieto veci majú pre nich veľkú cenu. Od nového roka smú dostávať iba 2-kilový balík a bez potravín. Jesť dostávajú trikrát denne – ráno chlieb s nátierkou, na obed polievku s jedlom, ktoré často radšej ani nejedia a vylejú ho do záchoda. Večera je o pol piatej a do rána nedostanú nič.
Prečo súhlasili s tým, aby sa ich intímne spovede dostali von?
Niektorí sa cítia ukrivdení a veria, že knihu si prečítajú aj sudcovia, prokurátori a ich prípad sa posunie ďalej. Krivdu cítia hlavne tí, čo sú odsúdení podľa zásady trikrát a dosť, pričom nikoho nezabili, niekomu možno vytrhli kabelku z ruky a pritom majú doživotný trest za tri lúpeže ako niekto za päť vrážd.
Je to podľa vás správne?
Svojím spôsobom je to nespravodlivosť.
Keď ste sa ponorili hlbšie do týchto prípadov, nedoľahla na vás z toho ťažoba?
Nie. Dokonca by som povedal, že ma v niečom táto skúsenosť obohatila. Koľkokrát si človek povie, ako je na tom zle. Keď som však zistil, ako žijú títo väzni, dvadsať rokov na samotke, bez nádeje, že vyjdú z basy a zvládajú to, tak každý z nás vonku je na tom desaťtisíckrát lepšie. Sme slobodní, môžeme ísť, kam chceme, s kým chceme. Vybrať sa večer na prechádzku je pre mňa ako zázrak.
Vaša kniha vyjde o pár týždňov. S akým zámerom ste ju písali?
Sčasti preto, aby som im dal priestor. Doteraz sa o nich písalo vždy bez nich, toto je prvá a unikátna príležitosť, aby sami doživotne odsúdení hovorili o sebe. Tiež som chcel ukázať pravdu ľuďom, ktorí sú vonku a veria, že vo väznici je to pomaly ako v hoteli. Ten doživotný trest je v tých podmienkach horší ako smrť. A podiel viny v niektorých prípadoch má na tých zločinoch aj spoločnosť.
Čo hovoria doživotne odsúdení: Zomrieme tu ako vlastní bratia...
Za mrežami majú zostať do konca života. Viacerí však po 25 rokoch môžu požiadať o prepustenie, a tak majú hmlistú nádej, že sa dostanú von. O čom premýšľajú doživotne odsúdení? Odpovede nájdete v knihe Zatratení, z ktorej vám ako prví prinášame šokujúce citácie.
Miroslav Borbély - dve vraždy
po 25 rokoch môže požiadať o prepustenie
O život ste pripravili nevinného mladého človeka a jeho priateľku, ktorá bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Je vám ich aspoň trochu ľúto?
Mirkinej smrti mi je veľmi ľúto, ale nemohol som tomu zabrániť, bohužiaľ. Čo sa týka Erika, tak to nebol mladý pracujúci človek, ale obyčajný mafiánsky hajzeľ. Či ľutujem, že som zastrelil človeka, ktorý chcel zastreliť mňa?
Predstavte si, že by súd uznal, že ste nezavraždili Mirku, ale iba Erika. Koľko rokov väzenia by podľa vás bolo vhodných za jeden ľudský život? Zabitie... Dnes často za drogy dávajú viac. Je to spravodlivé?
A čo sa týka Erika, bol to člen podsvetia. Jeden arogantný hajzlík, ktorý sa schovával za svojho otca. Čiže je rozdiel, keď niekto zabije slušne žijúceho človeka, ktorý živí svoju rodinu, a keď zabije človeka, ktorý chce zabiť jeho.
Jaroslav Garaj - štyri vraždy
po 25 rokoch môže požiadať o prepustenie
Ste zatvorený vyše 18 rokov. Nechýba vám sloboda, prechádzka po meste či lese?
Vo väzení som už viac ako 18 rokov. Moje telo je väznené, ale môj duch je slobodný. Vo svojich myšlienkach sa môžem vrátiť všade tam, kde som bol a môžem sa stretnúť, s kým chcem. V sne môžem byť aj na rybách, aj s rodinou. Niekde som si prečítal myšlienku, že „nie sú na svete mreže, ktoré by dokázali uväzniť slobodného ľudského ducha“. Vlastné skúsenosti mi to potvrdzujú.
Zoltán Keka - dve vraždy
po 25 rokoch môže požiadať o prepustenie
Ako sa dá žiť s pocitom, že už sa z väzenia takmer iste nedostanete von a zomriete v ňom?
Áno, dá sa žiť vo väzení, aj sa dá vydržať, lebo ja som už sedel. Som tu ako doma, aj sa celkom dobre cítim. Ja viem, že raz všetci s doživotným trestom zomrieme, ale aspoň tu zomrieme ako vlastní bratia.
Z televízie viete, aký je dnešný svet. Čo si o ňom myslíte?
Viem, čo je vonku, už som tam dvakrát bol. Veľká drahota, kradne sa a vraždí. Už to nie je tak, ako bývalo.
Ján Karvai - lúpeže
trikrát a dosť; bez možnosti po 25 rokoch požiadať o prepustenie
Viete, že už nikdy neopustíte väzenskú celu a zomriete vo väzení. Čo vám dáva silu žiť, čo je vašou nádejou?
Je ťažké žiť s tým, že už musím zomrieť vo väzení, ani neviem, dokedy to vydržím, roky pribúdajú a tu som zistil, že život si treba vážiť. Ale už od samého začiatku obvinenia mi moje podvedomie dodáva silu prežiť každý deň. Nádej, že súdy prehodnotia môj rozsudok.
Miroslav Dubaj - dve vraždy
po 25 rokoch môže požiadať o prepustenie
Vo februári 2010 ste vo svojom dome prepadli 51-ročnú poštárku, ktorej ste ukradli 400 eur a 20 stravných lístkov. Tá nakoniec váš útok neprežila.
Na prepad poštárky ma manželka nahovárala asi pol roka, no vždy som odmietol. Potom ma začala citovo vydierať mojou dcérkou, ktorú nadovšetko milujem. Nakoniec som pristúpil na jej plán a poštárku som prepadol. Ale čo si polícia nikdy neprizná, je fakt, že si odflákla svoju robotu, lebo pani Marta zomrela na následky podchladenia. Policajti obhliadku domu odflákli a našli ju až pri druhej kontrole.
Stanislav Zimmerman - vražda a spoluvražda
po 25 rokoch môže požiadať o prepustenie
Prečo ste s Jozefom Víghom zabili spoluväzňa Juríka?
Jozef Vígh, zvaný Škrtič, mal takú teóriu, že keď niekoho „kantne“, dajú ho do Pezinku na liečenie. Ja vôbec neviem jeho motív vraždy, mňa len využil, keď som si dal viac liekov. A sľuboval, že mi bude posielať balíky, že má sedem a pol milióna v Pezinku, to táral.
Ako by ste žili, keby ste dostali šancu začať odznova?
Keby som dostal šancu žiť, tak by som už nikdy nepil.
Jozef Koky - lúpeže
trikrát a dosť; bez možnosti po 25 rokoch požiadať o prepustenie
Keď ste išli spáchať poslednú lúpež, vedeli ste, že môžete dostať doživotie?
Áno, vedel som, že mi hrozí doživotie, ale pod vplyvom drog som nad tým ani nerozmýšľal a chcel som sa zbaviť dlhov.
Chcete niečo odkázať ľuďom vonku?
Chcel by som dať malý odkaz ľuďom, aby si vážili to, čo majú, lebo keď o to prídu, prestane mať ich život zmysel. A vážte si svoju rodinu, matku, otca. Nikdy nedopustite ubližovať deťom.
Arpád Nagy - pedofília
má možnosť po 25 rokoch požiadať o prepustenie
Nikoho ste nezavraždili, no dostali ste doživotie. Cítite krivdu?
Cítim sa veľmi ukrivdený, že musím sedieť, aj keď som nič nespáchal. Budem bojovať, aby vyšla pravda najavo, lebo som nevinný. Vôbec nič som nespáchal a odsúdili ma na doživotný trest bez dôkazov.
Ste zmierený s tým, že zomriete vo väzení, alebo veríte, že sa ešte niekedy dostanete na slobodu?
Ja s tým nesúhlasím, že tu musím zomrieť, lebo viem, že mám stále šancu dostať sa na slobodu. Musím pomôcť exmanželke vychovať našu dcérku, ktorá ma potrebuje práve teraz.
Ondrej Rigo - deväť vrážd
má možnosť po 25 rokoch požiadať o prepustenie
Čo vám dal dlhý pobyt vo väzení?
Veľa. Naučil som sa omnoho viac každú maličkosť si vážiť. Omnoho lepšie je, ak je niekto rozmýšľajúci. Áno, za ten čas či vlastne roky som veľa rozmýšľal, či už premýšľal, a určite som sa zmenil, lebo viem lepšie niečo aj prehodnotiť. Áno, som iný človek ako v období rokov 1990 – 1992, lebo každý sa musí zmeniť z času na čas, či už je v kriminále, alebo na slobode, ak je niekto naozaj rozmýšľajúci.
Ľubor Masár - vražda
po 25 rokoch má možnosť požiadať o prepustenie
Predstavte si, že by ste mali doživotie bez možnosti prepustenia a prezident by vám zamietol milosť. Stratili by ste aj poslednú nádej dostať sa von. Kvôli čomu by ste potom žili?
Ak by som vedel, že zomriem vo väzení, odpadol by mi kopec starostí. Vtedy ostáva jediná starosť. Vydržať čo najdlhšie. A keby ma to prestalo baviť, vždy sa to dá rýchlo ukončiť.
