Krajina mu bola blízka, študoval tam na strednej škole. Usadil sa v Paríži. Lenže nečakalo ho tam nič dobré a skončil na ulici ako bezdomovec. Odtiaľ sa však vyšplhal až na umelecký vrchol. Začať žiť život bezdomovca vôbec nie je jednoduché, ale byť bezdomovcom v cudzej krajine je ukrutne ťažké. Zrazí vás to nielen materiálne, ale hlavne psychicky.
„Musíte sa stať silným a odolným a ísť za svojimi malými skromnými cieľmi. V Paríži žijú tisíce bezdomovcov z celého sveta. Platia tu nepísané tvrdé pravidlá. Aby som prežil, musel som sa im rýchlo podriadiť. Vytvárajú sa tu rôznorodé spoločenstvá, vznikajú kamarátstva, ale nakoniec ste vždy len sám za seba,“ začína rozprávanie Igor Králik.
Nožom do tváre
„Často, veľmi často, vlastne stále mi šlo o život. Raz mi oň usiloval niekto iný, inokedy to bola moja neskúsenosť, alebo aj počasie a náhodné okolnosti. Raz v zime som sa rozhodol prenocovať v útulni na Seine. Vo vnútri bola skoro tma a iba staré matrace a deky. Pripravil som si ich na spanie a zrazu sa predo mnou zjavila postava s nožom v ruke. Mal som pár drobných a ruksak, o ktorý som nechcel prísť. Bol to môj celý majetok. Keď som si ho bránil, nôž mi zasiahol tvár a porezal ma. Postava zmizla. Rozruch a môj výkrik vzbudili pozornosť správcu, ktorý ma nekompromisne vyhodil na ulicu. Je jedno, či som obeť, alebo útočník, narúšal som pokoj a tým porušil pravidlá. Vonku bolo mínus pätnásť, ja som bol celý mokrý od krvi a spotený od strachu. Rezignovane som si sadol na lavičku a opäť sa zjavila postava. Chlap s čudným prízvukom ma donútil celú noc chodiť. Rana v treskúcom mraze prestala krvácať. Mal som však veľké šťastie, a nielen v tú noc, keď som to prežil,“ spomína Igor.
Umenie z ulice
Život na ulici sa však pre Igora stal inšpiráciou. Fascinoval ho ten skrytý svet. „Od začiatku som vedel, že mu musím dať nejaký zmysel. Tak som si to začal zaznamenávať, kresliť ceruzkou na papier. Bral som si propagačné a informačné letáky aj plagáty v kostoloch, ktoré boli na zadnej strane čisté.“
Bol síce bezdomovcom, ale nerezignoval. Práve naopak, začal tvoriť, pracovať na sebe. Nebolo to vôbec ľahké, ale dávalo mu to zmysel života. Mal svoju reláciu v parížskom rádiu, pracoval ako asistent a poradca pre filmový štáb, ktorý nakrúcal film o parížskych bezdomovcoch. Dostal prezývku Vlk z východu. Skoro denne chodil do múzea v Louvri.
„Bol som členom francúzskych výtvarníkov a s preukazom som sa zadným vchodom zadarmo a bez čakania kedykoľvek dostal do galérie. Ľudia z celého sveta tam chodili za vrcholným umením, ja som sa tam chodil zohriať a niekedy si aj zdriemnuť. Hlavne som však kreslil všetkých tých veľkých majstrov. Pokreslil som stovky papierov. Za tie mesiace, čo som tam chodil, vycibril som si techniku. Popritom som kreslil a maľoval denný a nočný život parížskych bezdomovcov.“
Výstava
Potom prišla veľkolepá ponuka na vlastnú výstavu v historickej budove bývalej textilnej fabriky. „Prišla s tým asistentka starostky štvrtého parížskeho obvodu, s ktorou som už dlhšie komunikoval,“ vysvetľuje. Do pol roka bolo treba dať dokopy osemsto prác a vytvoriť z nich komplexný pohľad na parížske bezdomovectvo očami výtvarníka.
„Obrazy som mal pripravené. Bolo ich naozaj osemsto. Na radnici som dostal kľúče od celej budovy, podpísal som zmluvu a začal inštalovať výstavu. Z bytu som si zobral spacák, v tom čase som už mal od mesta prenajatý byt, a celé dni a noci som trávil v bývalej textilke. Nemal som strach len z toho, či to všetko stihnem, ale aj o celú budovu. Všetko vyšlo, všetko som stihol a 16. apríla 2009 sa konala vernisáž. Bola to určite parížska výtvarná udalosť mesiaca, a ak trochu preženiem, aj roka. Otvorilo mi to dvere k mnohým výtvarníkom, umelcom, ale aj vplyvným ľuďom, s ktorými dodnes udržiavam kontakt.“
Návrat
Vo Francúzsku mal Igor Králik ešte niekoľko výstav a vyšla mu kniha. Koncom minulého roka sa vrátil na Slovensko, do rodného Popradu. Tam o ňom nikto nič nevie, no nesťažuje sa. „Čo bude ďalej, uvidím. Najprv chcem dokončiť knihu o mojich zážitkoch v Paríži. Potom možno Praha, New York, ale asi najviac ma priťahuje Kyjev. Stále však veľa kreslím a maľujem,“ dodáva.
