Námorných odborníkov pritom mätie hlavne to, prečo kapitán tak neskoro nariadil evakuáciu a radil cestujúcim, aby zostali v kabínach, aj keď je tento krok v úplnom rozpore so štandardnými núdzovými postupmi.
Evakuácia môže byť veľmi chaotická a nebezpečná a medzi námorníkmi sa ctí základný princíp, že aj poškodené plavidlo môže byť tou najlepšou záchrannou loďou. Pre trajekty, ako bol Sewol, ale toto pravidlo neplatí - za určitých okolností sa totiž môže potopiť veľmi rýchlo, a je preto zásadne dôležité v prípade akýchkoľvek ťažkostí pripraviť cestujúcich na možné opustenie lode.
Hoci kapitán trajektu bol veľmi skúsený, čakal s nariadením evakuácie pol hodiny od chvíle, kedy sa loď začala nebezpečne nakláňať. Pasažieri tiež dostali inštrukcie, aby sa držali v podpalubí. "Keby im nepovedali nič, zrejme by všetci vyšli na palubu, aby zistili, čo sa deje," tvrdí Mario Vittone, bývalý vyšetrovateľ americkej pobrežnej stráže.
Skúsený moreplavec
Kapitán Aj Čung-sok pracoval na mori najmenej 40 rokov, riadil trajekty aj nákladné lode a na trase na ostrov Čedžu jazdil osem rokov, najmenej desaťkrát do mesiaca. Po svojom sobotňajšom zatknutí sa ospravedlňoval rodinám cestujúcich, zároveň ale svoj postup obhajoval - voda v mieste havárie vraj bola tak studená a prúdy tak silné, že hrozilo ľuďom nebezpečenstvo.
Podľa odborníkov ale takéto vysvetlenie postráda logiku. Kapitán mohol ľudí zvolať na palubu, aj keď si nebol istý, či bude potrebné loď evakuovať. Podľa bývalého šéfa americkej pobrežnej stráže Thada Allena mal kapitán urobiť dve veci: "Neustále sa pokúšať loď zachrániť, ale zároveň zmierniť riziko straty životov tým, že sa pasažieri pripraví na opustenie lode."
"Mohol potom jednoducho zmeniť rozkaz, keby sa loď nakoniec nepotápala. V najhoršom prípade by museli cestujúci strpieť niekoľko minút nepohodlie, keď by stáli napchaní na palubách," tvrdí Vittone.
O rizikách musel vedieť
Aj keď stále nie je jasné, čo potopenie trajektu Sewol spôsobilo, musel si vraj byť kapitán vedomý rizík, ktoré naklonenie lode má. Ak sa totiž dostane voda na paluby, kde sa prevážajú automobily, postupuje potom potápanie rýchlejšie. Pri určitom uhle náklonu sú navyše nepoužiteľné záchranné člny a ľudia vo vnútri sa nemôžu dostať von, pretože steny sa z ich pohľadu stanú stropy.
Podľa Allena možno použiť na mori i sedliacky rozum - ak sa situácia zhorší natoľko, že zachraňovať loď už nemá zmysel, musí sa urobiť všetko pre záchranu cestujúcich. "Ak si nejakú dobu mysleli, že môžu loď stabilizovať, tak robili to najlepšie v záujme svojich pasažierov," myslí si Allen. "Vo chvíli, keď si uvedomili, že loď je v skutočnom nebezpečenstve, ale mali začať okamžite konať a dostať ľudí do záchranných člnov."
