V nich opísal aj zákulisie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 21. augusta 1968. Čo jeden z najmocnejších československých komunistov vo svojom posmrtnom svedectve odhalil? Vasiľ Biľak, rodák z Krajnej Bystrej pri Svidníku, začal písať pamäti v roku 1986. Vtedy bol ešte významným členom predsedníctva normalizačného Ústredného výboru KSČ.
„V roku 1996 sme oslovili dôchodcu Vasiľa Biľaka, aby nám poskytol svedectvo a prípadne ho doplnil o pohľad na udalosti roku 1968 a vôbec celý vývoj strany a spoločnosti od 50. rokov do nežnej revolúcie. Získali sme jeho súhlas, no s podmienkou, že pamäti vyjdú oficiálne až po jeho smrti,“ hovorí Svatopluk Stefl z českého vydavateľstva BVD.
Priatelia sovieti
Biľak vo svojich pamätiach mnohé naznačuje, iné skrýva, no otvorene priznáva, že patril medzi tých, čo požiadali v roku 1968 Sovietov o pomoc. „Dodnes neviem, či Dubček vedel, že internacionálna pomoc v podobe vstupu vojsk na naše územie sa blíži každým dňom. Myslím si, že áno, ale že si to vo svojej naivite nechcel pripustiť. Mal totiž tendenciu nebrať na vedomie fakty, ktoré boli pre neho osobne nepríjemné a radšej veril, že problémy sa nejako vyriešia sami od seba, že proste vyhnijú,“ spomína Biľak.
Predstaviteľ normalizácie, ktorá zlikvidovala výsledky reformnej Pražskej jari, tvrdil, že spočiatku chcel zabrániť invázii armád krajín Varšavskej zmluvy do Československa. „Bolo jasné, že Dubčeka, Smrkovského a ďalších treba zbaviť možnosti riadiť krajinu do záhuby. Vnútropolitické, aj keď menej populárne riešenie bolo stále lepšie, než vstup sovietskych vojsk na naše územie,“ stojí v pamätiach Vasiľa Biľaka.
Dohoda
Napokon podľa Biľaka rozhodlo to, že komunisti Dubček, Smrkovský či Kriegel dostali príliš veľa času a výrazne ovplyvnili časť obyvateľstva. Vasiľ Biľak, politik s typickým rusínskym prízvukom, absolvoval v predvečer okupácie rozhovory so sovietskou delegáciou v maďarskom Komárome.
Súdruhovia zo ZSSR sa údajne zaujímali, ako sa zachová predsedníctvo strany, pokiaľ by došlo k vojenskému zásahu. „Priznal som, že ako komunista, ktorý cíti zodpovednosť za stranu a svoju zem, urobím všetko, aby u nás ľudia pochopili, že internacionálna pomoc je jediným východiskom,“ pokračuje Biľak.
Invázia nutná
Zaujímavé je, že v roku 1987 sa Biľak pokúsil publikovať spomienky na detstvo, mladosť a najmä udalosti okolo Pražskej jari. Vedenie strany mu to však zakázalo. „Ešte niekoľko generácií si bude klásť otázku, či muselo dôjsť k udalostiam v roku 1968, či bol vstup spojeneckých vojsk nevyhnutný. Či nebolo iné riešenie a kto bol iniciátorom tohto scenára. Internacionálna pomoc nevyhnutná bola, pokiaľ sme chceli uhájiť socializmus.
V roku 1968 všetko spelo k jeho deštrukcii, na tom trvám aj s odstupom času. Dnes vidíme veci inak, ale nezabúdajme, že svet bol vtedy rozdelený na dva nezmieriteľné tábory. Zmena pomerov v Československu by sa v roku 1968 rovnala revízii výsledkov druhej svetovej vojny,“ trval na svojom Biľak. Tento komunista v pamätiach dodáva, že sovietsky vodca Leonid Brežnev nebol hlavným iniciátorom vstupu vojsk na československé územie. Vraj oveľa radikálnejší boli napr.
Poliak Gomułka či Ulbricht z Nemeckej demokratickej republiky. „Dubčekovo vedenie vrátane Černíka, Smrkovského a ďalších v čele strany a štátu zostať nemohlo. Sovieti by to nepripustili. Myslieť si, že Sovieti by dopustili, aby sa Československo samo vyradilo zo socialistického tábora, a k tomu všetko smerovalo, je naivná,“ hodnotil Biľak.
Stálo to za to
Vyučený krajčír až do smrti veril, že sa mal on a podobne zmýšľajúci straníci ujať vlády podstatne skôr. „Dnes myšlienku preklenovacej vlády vidia naši nepriatelia ako strašnú hrozbu, ktorá by zmietla z povrchu zemského český a slovenský národ... Naopak, bola by to obeť, ktorú by sme priniesli v záujme pokojného života našej zeme. Nové vedenie strany a štátu by urobilo jediné – docielilo by v krajine pokoj a normalizovalo situáciu... Nikoho by sme nevešali, nikoho by sme nezatvárali, stalo by sa iba to, že by sa vývoj uberal podobne ako po nástupe súdruha Husáka do čela strany, iba o sedem mesiacov skôr. Zabránili by sme mnohým materiálnym i morálnym škodám. A výsledkom by bolo, že spojenecké vojská by od nás odišli oveľa skôr, možno ešte koncom roku 1968,“ písal Biľak.
Kontroverzný slovenský politik bol až do konca života verný myšlienkam marxizmu-leninizmu. „Pochopiteľne, dnes si musím klásť otázku: Zasvätil som svoj život niečomu, čo bolo zbytočné, životaneschopné? Nemyslím si to. Myšlienka socializmu prehrala iba zdanlivo, viera v komunizmus je však asi stratená. Áno, urobili sme chyby, najmä v tom, že sme asi mylne verili v to, že väčšina ľudí dá prednosť niečomu podstatnejšiemu než materiálnym hodnotám, konzumnému životu,“ dodal na konci pamätí Vasiľ Biľak.
