Speváčkin život sa netočí už len okolo hudby, ale aj dcérky Matildy (3). Materstvom speváčka pookriala a drží ju viac pri zemi. Preto keď si raz za čas odskočí z Londýna na Slovensko, rada si zaspomína na staré dobré časy.
Na Slovensku sa objavujete viac-menej len sviatočne. Nedávno však boli voľby. Išli ste voliť?
V prvom kole som, bohužiaľ, nebola, lebo sme boli v Londýne. Stále mi to príde neuveriteľné, že na ambasádach sa nedá voliť. Viem totiž, ako veľa Slovákov žije v zahraničí, a myslím si, že je to škoda. V druhom kole som však odvolila.
Vaším druhým domovom je už päť rokov Londýn. Našli ste si tam lásku a založili rodinu. Aké boli začiatky nového života v cudzine?
O tom svete som nič nevedela, tak som si naivne myslela, že keď sa tam objavím, Londýn padne na zadok. Ale nepadol a skôr som padla ja. Zo začiatku sa o mňa staralo hudobné vydavateľstvo a moje pesničky sa hrávali aj v Dánsku či vo Švédsku. Šesť mesiacov nahrávania som mala zaplatených a bývala som v malom byte v Chelsea.
Každé ráno som chodila pešo do štúdia, ktoré bolo v podzemí. Mala som tam malú miestnosť bez okna, kde som celý deň sedela. Bola tam hrozná zima ešte aj v lete a písala som tam texty. No ďalej sa to potom nepohlo. Nám postupne odišli sily aj financie, tak som sa musela vrátiť domov na Slovensko.
Museli ste sa okrem finančných problémov boriť aj s jazykovou bariérou?
Moja angličtina nebola na úrovni písania textov. Po nociach som robila texty a súčasne sa učila angličtinu. Keďže peniaze dochádzali, musela som sa presťahovať ku kamarátke. Tam som bývala s dvomi Číňanmi a troma Slovákmi. Bolo to ako v internáte, lebo dovtedy som mala vždy veľkú slobodu a bývala som sama. Jedinýkrát som bývala na priváte s Jankou Hospodárovou v roku 1997.
O tom ste nikdy nehovorili. Aké bolo bývanie s markizáckou moderátorkou?
Bolo to naše prvé bývanie, keď som prišla do Bratislavy. Janka začala robiť v Markíze a ja som bola neznáma speváčka. Nikto ma v tom čase nepoznal, začínala som spoluprácu s manažérom Jožkom Šebom, ktorý mi pomáhal platiť všetky možné účty. Zarábala som pár korún, ale bola som taká hrdá, že som nevolala rodičom, aby mi dali peniaze.
Hoci ste pekná žena, nebudíte dojem, že sa rada dobrovoľne promenádujete v plavkách. No v roku 1996 ste skúšali šťastie v súťaži Miss. Mysleli ste si, že sa tak ľahšie presadíte v hudbe?
Nie. Bola som tanečnica, mala som športovú postavu a bola som vhodnou adeptkou. No ani mi to nenapadlo. Jeden martinský fotograf mi však urobil fotky, ktoré použil na výstave. Tie fotky sa nejako dostali až k návrhárke Lýdii Eckhardt. V organizačnom tíme súťaže Miss bola vtedy aj Jarka Hargašová. Pamätám sa, ako som prišla domov a mama mi povedala, že mi volala Jarka Hargašová, aby som prišla na kasting do Banskej Bystrice. Skoro som odpadla, lebo Jarka bola v tom čase najväčšia moderátorská hviezda na Slovensku. No povedala som si, že sa zbláznili a nejdem.
Ale nakoniec ste išli...
Otec mi vtedy povedal, môžeš tu sedieť v Martine a čakať, že sa stane nejaký zázrak, ale premysli si to. Ráno ma zobudil, že ideme na výlet. Išli sme ja, môj brat a otec do Banskej Bystrice a cestou sa nám ešte aj pokazilo auto. Mala som na sebe bratov sveter a v ruksaku požičané lodičky. Vybrali nás spolu s Vlaďou Hrenovčíkovou a ona v ten rok aj vyhrala.
Začiatkom 90. rokov sa hľadala speváčka, ktorá by aktívne zaplnila prázdne miesto na scéne po Marike Gombitovej. Vy ste boli tiež jednou z adeptiek. Stretli ste sa v tých časoch aj osobne?
Keď som bola dieťa a Marika s Mekym mali koncert v Martine, otec ich často viezol na našom wartburgu. Pre mňa bola Marika vždy slnkom. Aj muzikál Neberte nám princeznú som odmalička zbožňovala. Nikdy som sa s ňou však neporovnávala a nechcela som ju ani napodobňovať, hoci viem, že veľa speváčok k nej vzhliadalo. Keď som ju neskôr stretla v šatni a potom na pódiu, videla som, ako sa rozžiarila. Tá energia na pódiu bol jej život, tam patrila a je mi ľúto, že teraz nespieva.
Jeden čas ste si v ankete Slávik aj vzájomne konkurovali. Aký to bol pocit byť rivalkou takej ikony?
Pamätám sa, že keď Marika po dlhšom čase vyhrala Slávika a ja som skončila druhá, všetci sa ma pýtali, ako sa cítim. Mne to bolo jedno, lebo Marika si to vždy zaslúžila, patrila tam a mala ten zlatý hlas. Ja som nikdy nemala ambíciu stať sa Zlatým slávikom, ale stala som sa.
Niektoré vaše úspešné piesne vznikli aj pri vysmážaní rezňov v kuchyni. No umelci pri tvorbe textov často siahajú aj po tvrdších drogách. Vyskúšali ste ich aj vy?
Ja som, prirodzene, antidrogový typ. Som taká roztržitá, že keby som do toho ešte začala experimentovať s drogami, neviem, čo by sa stalo. Stále som obklopená muzikantmi a veľa z nich prešlo týmito krízami. Richard Müller, Martin Valihora, Oskar Rózsa - to sú všetko ľudia, s ktorými som intenzívne pracovala a zároveň aj videla, čo to s nimi robí. Jožko ma však vždy strážil ako otec a hovoril, že mám si na nich dávať pozor, lebo muzikanti sú zvery. Myslím si však, že na to nemám, nie som až taký rockandrollový typ. Nehovorím však, že som neskúsila isté ľahšie drogy, ale nemala som s nimi veľmi dobré skúsenosti.
Vašim bohémskym časom však odzvonilo a momentálne sa všetko točí okolo dcérky Matildy (3). Vraj ste sa pri výbere mena inšpirovali obľúbenou londýnskou krčmou.
Áno, bolo to neďaleko štúdia a stretávali sme sa tam s kamarátkou. Keď som otehotnela, myslela som si, že to bude chlapec. Vždy som si totiž predstavovala, že budem ako Sofia Loren, ktorá mala dvoch synov, a navyše, ženám vôbec nerozumiem. Jedného dňa som však v sebe zacítila tú ženu a potrebovali sme moje brucho nejako pomenovať. Začali sme ho volať Matilda.
Rodina vášho partnera Ediho je z vyššej strednej londýnskej vrstvy. Ako vás prijali?
Veľmi dobre. Ediho najstarší brat býva v New Yorku a jeho manželka je Číňanka. Takže Matildine sesternice sú napoly Číňanky. Sú to nesmierne vzdelaní ľudia. Navyše Ediho otec stále pracuje a kade chodí, všade sa chváli, že má v rodine Slovenku.
