Chľast sprevádzal Braňa Mojseja po celú jeho šoubiznisovú kariéru, Slovensko videlo jeho kruté pády na dno, ale on sa za to nehanbí. Svoje skúsenosti opísal v novej knihe Vytriezvenie. Pri tejto príležitosti sme sa s Mojsejom vybrali osobne na miesta, kde zvádzal svoj boj s démonom alkoholu.
S Braňom sa stretávame na benzínovej pumpe na okraji Košíc. Prichádza peši – papiere mu polícia zobrala v roku 2012, keď šoféroval opitý. Dnes vyzerá v pohode, nahodený je v bielej košeli, na nohách má švihácke čierne topánky, na očiach značkové slnečné okuliare. Neskôr si však všímame, že keď si ich dá dole, v očiach sa mu zračí akýsi smútok. Na to, čo si prežil s alkoholom, sa nespomína vždy ľahko...
Pustý Pereš
Nasadáme do auta a našou prvou zastávkou je Pereš. Práve tu stojí vila, kde Braňo prežil desať rokov s Norou, tu naštartovali svoju slávu Mojsejovcov. Dnes je všetko inak – Nora je vo väzbe a čelí obvineniam z podvodov, ich vila je opustená.
Braňo odomyká bránku, všímame si prerastený trávnik, popadané konáre, zaprášené okná. Je tu pusto. „Dom chodím raz za čas pozrieť, dovnútra ani nejdem. Všetko, čo tu bolo, je preč...“ prehodí nostalgicky.
O Nore sa mu veľmi hovoriť nechce, možno preto, aby nechtiac „zabásnutej“ manželke nejako neuškodil. „Samozrejme, nemôžem sa tváriť, že som tu žil sám, alebo že som tu nežil... Bolo to určité obdobie života, ktoré prinieslo dobré aj zlé. Pre mňa je však toto miesto kniha, ktorú som definitívne zavrel a už sa k nej nebudem vracať. Je mi to ľúto, pretože keď sa okolo seba pozerám, vidím tu psíky, cítim náladu, ktorá tu bola... Nebolo tu len všetko zlé.“
Zosmutnie pri spomienke na psy, ktoré sú vraj dnes v dobrých rukách – až na Kusaja, ktorý zomrel vlani v decembri. „Dodnes je mi za ním veľmi smutno, podľa mňa zobral na seba celé to trápenie, čo tu bolo. Často som sa s ním rozprával a videl som mu to v očiach.“
Prečo?
Témou našej výpravy má byť však alkohol. Môže aj on za krach manželstva Mojsejovcov?
„Bol jedným z faktorov. Lenže treba sa spýtať, prečo sa človek ocitne v situácii, že siahne po tej fľaške?“ hovorí Mojsej. Do alkoholového ošiaľu sa vždy dostal vtedy, keď nedokázal inak ventilovať problémy a stres. „Unikal som nielen z tohto domu, ale aj reality, lebo som mal pocit, že už neviem viac uniesť to, čo som v sebe dusil. Dnes je šialený svet, každý sa musí vyrovnať s mnohými vecami – niekto si ide zahrať futbal a vyventiluje sa, a ja mám jednoducho v pozadí tú fľašku.“ Braňo tvrdí, že doma na Pereši sa vždy iba štartoval. A rozpíjanie prešlo na záver vždy do pitky, kde už išlo doslova o život.
Samovražda
Nasadáme do auta a vyrážame do košickej nemocnice. Prvé liečenie tu absolvoval už v roku 1993, potom deväť rokov abstinoval. A v decembri 2009 ho sem priviezli na pokraji smrti.
„Pokúsil som sa o samovraždu. Bola vyvrcholením všetkých mojich problémov. Ušiel som z nemocnice, hľadal som východisko a v stave opojenia mi napadlo, že najlepšie by bolo ukončiť to. Pojedol som lieky, zapil alkoholom a čakal, kedy to príde. Predtým som si však objednal vlastný pohreb a obvolal kamarátov. Tí to vyhodnotili, že je to naozaj vážne. Záchranári prišli po mňa do apartmánu v Tatranskej Lomnici – vylomili dvere, oživovali ma, lebo som bol v bezvedomí,“ opisuje dramatické chvíle. „Videl som akoby zrýchlený film svojho života a nejaké biele príjemné tváre, možno to boli anjeli...“
Lekári Mojseja vtedy zachránili, ale on o pol roka začal chľastať znova. Jeho život sa delil na obdobia abstinencie, ktoré sa vždy skončili v niektorej z liečební. Napríklad na legendárnej Prednej Hore, kam autom vyrážame na obhliadku.
Fľaša v kvetináči
Za takmer dvojhodinovú cestu sa Mojsej v aute rozhovorí o tom, ako on vlastne pije. Či vlastne pil.
„Piť som začal ako 16-ročný v druhom ročníku na strednej škole. Začínal som pivom, potom som prešiel na vína, postupne som testoval všetko. Nemal som vyselektovanú žiadnu pálenku, až v maturitnom ročníku mi zachutil fernet, ale musel to byť Plzeň Božkov alebo originál taliansky Branca. Základ je teda fernet, ale rád mám aj whisky.“
Braňovo pitie malo postupnosť. Začínalo sa, ako on vraví, rozpíjaním. „Štartoval som sa tak tri mesiace – dával som červené vínko, pivko... Zvyčajne to bývalo v novembri, čo je pre mňa blbé obdobie. Veľmi rád som trávil aj také večery, keď som sa sám rozpíjal červeným vínom, pri sviečke som vypil tri fľaše, zabrnkal si na gitare, prečítal knihu... Ale v druhom-treťom dni pitia už ani nejde o to, čo človek pije, ale nech to má v sebe volume!“
V čase rozpíjania si alkohol ukrýval kade-tade po dome. „Alkoholici sú najkreatívnejší ľudia, lebo musia stále rozmýšľať, kde si schovajú alkohol. Jednu fľašku som dával tak, aby ju bolo trocha vidieť, aby napríklad vytŕčala z kvetináča a mohli ju objaviť. Keď mi ju zobrali, verili, že už nemám čo piť, ale ja som mal ďalšie dobre schované. Dával som si fľašu hore na skriňu naležato, aby ju zdola nebolo vidno, alebo medzi košele.“
Chľastačka
Počas rozpíjania normálne fungoval, ale potom vždy nečakane prišiel skrat. „To je najzákernejšie, nikdy neviete, kedy to príde. Zrazu vám v hlave začviriká a idete piť. Ja som to nazýval Tour de France. Naložil som si zásoby a išiel som piť. Keď sa dostanem na 2,5 až 3 promile, spím, čo je moje šťastie. Čiže vrchol trvá maximálne štyri dni. Veľmi rád chľastám skoro ráno o štvrtej a pozerám sa, ako ľudia idú do roboty. Zrazu sa ten svet zastaví. To je to najdôležitejšie, prečo pijem – uniknem z toho chaosu. Cez deň si pospím a večer znova pijem. Na tretí deň príde vyčerpanosť a strach.“ A vtedy sa našťastie vždy dal odviezť do liečebne, kde ho dali dokopy.
„Dnes sa mnohí čudujú, čo si nedám aspoň malý štamperlík. Načo budem olizovať pohárik? Buď budem piť do nemoty, alebo vôbec!“
Predná hora
Cesta horami Muránskej planiny ubieha, po kľukatej ceste sa dostávame k peknému zámočku – kráľovstvu alkoholikov. Odborný liečebný ústav psychiatrický na Prednej Hore. „Je to jediný špecializovaný ústav na liečbu závislostí na Slovensku. Každému, kto má dospievajúce dieťa, by som odporučil, aby sem s ním išiel na výlet,“ prehodí Braňo. Okrem alkoholikov sú tu aj narkomani, gambleri... „Tu nie sú hlupáci, tu sú ľudia, ktorí chcú so svojím životom niečo robiť. Hlúpych ľudí nájdete v krčme dennodenne naliatych.“
Vládne tu božský pokoj, hrejeme sa v parčíku na jarnom slnku a z okien si nás zvedavo obzerajú pacienti. „Ja som tu skončil trikrát, z toho jedna liečba trvala 6-7 týždňov v roku 2004. Práve vtedy som si vďaka terapii po prvý raz priznal, že som alkoholik. Dal som sa sem doviezť, lebo som už nevedel žiť s alkoholom ani bez neho.“
Prvé dva-tri dni stavajú lekári pacienta na nohy. „Po vytriezvení prídu výčitky. Všetko je fuč...“ Až po detoxe nastupuje tvrdý liečebný režim. „Na izbe sú po troch. Mal som krásnu podkrovnú izbu, s výhľadom na Kráľovu hoľu,“ povie Braňo nostalgicky. Neskrýva, že mu tu bolo dobre. „O šiestej je budíček, potom rozcvička, upratovanie izieb, raňajky, potom terapia, pracovné aktivity v parku či okolí, obed, krátky odpočinok, športové aktivity a potom voľno. Večer sa pozerá televízia, ale o 21.30 hod. sa nekompromisne vypne a ide sa spať,“ opisuje režim v liečebni. Za všetko sa boduje – za zelené body sú výhody, vychádzky, telefonáty domov, za čierne tresty. Čierny bod je aj za to, keď niekto hovorí o chľaste.
„Skupinová terapia, pri ktorej dostanete zo seba všetko, je najdôležitejšia. Až potom je šanca, že sa z toho môžete dostať. Tu sa krásne abstinuje, lebo tu nie je chľast.“ Lenže návrat do normálneho života všetci nezvládnu. „Keď som odtiaľto vychádzal, bol som rozhodnutý, že už nikdy nechcem piť,“ povie Braňo.
Keď schádzame dolu po ceste, pacienti práve čistia krajnicu cesty. Je ich niekoľko desiatok, starí aj skoro tínedžeri, každý s iným príbehom.
Ako láger
Smerujeme do Plešivca pri Rožňave. V tamojšej psychiatrickej liečebni sú tie najťažšie stavy, násilníci, devianti, ktorí sa tam dostali na základe súdneho príkazu a mnohí sa odtiaľ nedostanú do konca života.
Prichádzame k areálu na okraji dediny. Vôbec nevyzerá tak luxusne ako Predná Hora. Ošarpané budovy s hrubými mrežami na oknách, nemožno sa ubrániť pocitu, že to vyzerá ako láger. „Ľudia, ktorí sa odtiaľto dostanú, o tom nehovoria.“ Ako sa medzi najťažšími diagnózami ocitol Mojsej? „V roku 2012, cestou na Prednú Horu, sme sa otočili. Dal som sa sem odviezť, lebo kamarát mi povedal, že tu dobre varia. Keďže som bol v akútnom stave, museli ma prijať,“ vysvetľuje. A cez plot ukazuje na malý domček pri obrobenom poli. „Tam som maľoval v rámci artterapie. Je tu veľmi tvrdý režim.“
Prejdeme k hlavnému vchodu. „Stade, z tých dverí som vyšiel a odvtedy som si nevypil,“ ukazuje Braňo. „Vedel som, že nemám tisíc možností na návrat do života. Už sa sem nechcem vracať a ani do žiadnej inej liečebne. Doteraz sa mi pečeň vždy zregenerovala, ale na ďalší raz sa to už nemusí podariť. Mám za sebou viac ako rok abstinencie – už je na čom stavať,“ hovorí.
Verí, že už sa alkoholu naozaj nikdy nedotkne? „Garantovať sa nikdy nič nedá. Ako tu dnes hrdinsky stojím, tak takisto môžem zajtra padnúť. Ale spravím všetko preto, aby som nepadol,“ povie odhodlane. Braňo verí, že svojím príbehom, ktorý opísal v knihe Vytriezvenie, môže pomôcť iným alkoholikom vrátiť sa do života. Ako mu povedala jeho lekárka – žiť sa dá aj na etapy, dôležité je, aby obdobia bez alkoholu boli vždy čo najdlhšie.
