Herca Mila Krála vďaka Búrlivému vínu pozná azda každý. Muži mu radia, ako dostať Ninu Dolinskú do postele, ženy zas vyčítajú, že sa v seriáli málo usmieva.
Od Búrlivého vína sú niektorí diváci už závislí. Ako ho vnímate?
Ako telenovelu. Spĺňa isté predstavy ľudí, ako by to malo fungovať v živote. Samozrejme, že to neplatí a je to na míle vzdialené od reality. Lenže, tým ľuďom to dáva pevnú pôdu pod nohami pre ich reálny život, chytajú sa ilúzií. Kvalitný film ich potom môže vyrušiť a sú z toho zmätení, pretože im naruší zaužívaný systém hodnôt, ktorý si myslia, že by mal byť nemenný.
Vám sa ešte seriál po roku a pol nezunoval?
Hrám v ňom trištvrte roka. A keďže som profesionál, vnímam to ako prácu. Niekedy sa mi zunuje, inokedy sa naň teším. Závisí to od momentálnej dispozície. Ale je to príjemná práca s dobrým štábom ľudí.
Vďaka seriálom vás pozná celé Slovensko. Vychutnávate si to, alebo je vám to skôr na ťarchu?
Ťažko sa robí nákup v potravinách, keď na vás všetci pozerajú. Je to také neštandardné. Nie som na to zvyknutý. Neviem, či sa mám pozerať do zeme, alebo mám tých ľudí zdraviť... Asi by mi viac vyhovovalo, keby ma nepoznali. To je však malá sláva, ktorá trvá iba dovtedy, kým ste na obrazovke.
Stotožňujú si vás ľudia s Haladom natoľko, že vás oslovujú Erik?
Jasné. Stala sa mi bizarná situácia v noci na čerpacej stanici na D1. Už som sa chystal odísť, keď tam zaparkoval autobus s ľuďmi z dedinky pri Púchove. Zhrčili sa okolo mňa a jeden pán mi poloopito stále radil, aby som tú Ninu dal dolu. Druhý pán zasa do mňa strkal a ráčkovaním opakoval Erik, Erik... Vzápätí ma už balili do slovenskej zástavy a potom sa so mnou fotili. Všetko moje úsilie smerovalo k tomu, aby som sa z tohto klbka vymanil a utiekol preč. Bolo to vtipné. (smiech)
Je vám Halada sympatický?
Erik má v sebe šibalstvo a zmysel pre dobrodružstvo. To mi je sympatické. Teraz má však takú zvláštnu romantickú linku. Niečo, čo som prežíval asi v dvadsiatke, takže teraz sa to už ťažšie doluje a verí na takéto osudové vzplanutie.
Ako je to možné, veď ste vo veku, keď sa mužom, ako sa hovorí, zapaľujú lýtka, nie?
Vážne? Ja mám pocit, že idem do veku, keď sa mi už nezapáli nič. (smiech) Ale dám sa prekvapiť, uvidíme.
A ste dobrodruhom ako Halada?
Ani nie. Mám dosť konzervatívnu výchovu. Na slušáka, a to mi zostalo. Ale občas niečo povystrájam, len teraz nie je čas.
Čo ste teda povystrájali alebo je niečo, čo ste urobili a s odstupom času to ľutujete?
Tak to vám nepoviem, za to sa hanbím a nechávam si to pre seba. Ale je tam veľmi veľa vecí, čo ľutujem, ale čo s tým? Snažím sa chýb vyvarovať, ale to ešte neznamená, že ich nerobím. Každopádne nechcem ubližovať ľuďom, ktorých som si k sebe počas života pripútal. Mám pocit zodpovednosti nielen za seba, ale aj za moje blízke okolie.
Kto doň patrí okrem vášho 15-ročného syna? Mimochodom, ako sa volá?
Jakub Ferdinand Kráľ. Vždy som chcel Ferdinanda alebo Gonzáleza, ale to by bol asi blbý vtip, keby sa s takým menom premával po Slovensku. (smiech) Meno Ferdinand sa nám páči a všetci syna volajú Ferďo, Frenči... Úplne mu sedí, vystihuje ho.
Má aj váš syn herecké alebo hudobné ambície?
Zatiaľ nemá, aj keď hral v jednom mojom študentskom filme a musím povedať, že dobre. Uvidíme, zatiaľ píše texty repových piesní a s kamarátmi niečo nahrávajú.
Vôbec nehovoríte o manželke, ste vôbec ženatý?
Tak to vám nepoviem, strážim si súkromie.
Prečo sa v médiách vyhýbate otázkam o súkromí?
Nemám dôvod ísť na verejný pranier. Neviem, prečo by som to mal robiť. A ľudia majú tendenciu škatuľkovať, vidieť veci čierno-bielo. Nevidia pozadie a majú tendenciu súdiť a odsudzovať. Nemám jediný dôvod vybrať sa na tento tenký ľad.
Na jednom videu, kde robíte rozhovor o seriáli Nevinní, máte na ruke obrúčku, o tri roky neskôr, na ďalšom videu, už nie. Ste rozvedený?
My sme si povedali, že nebudeme nosiť obrúčky, pretože ja som ju stratil niekde v Košiciach, keď som tam ešte hrával. Bolo to ešte v roku 2002. Takže to bola zrejme obrúčka, ktorú som musel mať v seriáli.
Ale syn žije s mamou v Martine, nie?
My tam žijeme spolu všetci traja.
Môžete povedať, ako sa volá a či je aj ona herečkou?
Volá sa Denisa a nie je herečkou.
Robíte si druhú vysokú školu a žijete ako študent na internáte. Ako prijala vaša rodina takéto odlúčenie?
Pozitívne. V tejto fáze a v tom, čo sme si všetko spolu prežili, nám to nič nerobí. Takto to vôbec nevnímame. Aj Denka si popri zamestnaní robila externe vysokú školu a vtedy som rodinu potiahol ja. Teraz je to zase ona.
Znamená to, že si vaše ctiteľky zbytočne robia nádej?
Páčiť sa im môžem, ale ja s tým nič nespravím. Priazeň a láska často obťažujú. Herec Vlastimil Brodský povedal kedysi vynikajúcu vec a to, že láska je jediná choroba, ktorá je stopercentne vyliečiteľná. Takže, ja si s pribúdajúcimi rokmi viac vážim priateľstvo ako nejakú lásku. A myslím si, že aj priateľstvo medzi mužom a ženou je možné.
Niekedy však chémia zafunguje a človek sa tomu len ťažko ubráni...
Keď myslíte, ja som už k takým veciam dosť cynický.
Prečo?
Neviem, možno to súvisí aj s povolaním. Keď v práci poviete tisíckrát milujem ťa, tak v živote si k tomu vypestujete alergiu. Keď počujem to slovo, tak ma striasa a začínajú sa mi vyhadzovať vyrážky. Stáva sa pre mňa bez obsahu a potom je to ťažké. V seriáloch aj v divadle je človek permanentne zamilovaný, a to si potom vyberá svoju daň. Je k tým veciam prázdnejší, cynickejší. Ale môže sa to stať aj opačne a herec je v súkromí citlivejší.
Chcete povedať, že milostné scény s Nelou Pociskovou vás nechávajú chladným?
Dosť blbo sa bozkáva, keď sa na vás pozerá dvadsať ľudí zo štábu a opakujete to aspoň šesťkrát. Vtedy to chcete mať čím skôr za sebou. Romantika vás rýchlo prejde. Beriem to iba ako prácu. Navyše, všetky herečky sa milujú v podprsenke. (smiech)
Takže by ste sa do Nely nedokázali zamilovať?
Dosť pochybujem, že by som sa ešte zamiloval a to do kohokoľvek. Pomaly sa prepracúvam do pozície otca. (smiech) A myslím si, že aj Nela to tak cíti.
Tomu, čo hráte, by mali diváci uveriť. Kam až môžete zájsť v dotykoch, je to nejako dané?
Máme nepísanú hranicu, a tá sa neprekračuje. A záleží to aj na projekte. Keď má vášeň pôsobiť autenticky, tak hranica je niekde inde. Pri tomto seriáli je to jasné. Hladí sa po stehnách, bruchu, chrbte... Je to permanentné znásilňovanie psychiky. O tom herectvo je.
Raz ste povedali, že lepší ako zlý sex je dobrý spánok. Na pľaci si teda neužijete nič z toho. Ešte že zarobíte. Ako peniaze utrácate?
Som živiteľom rodiny, nejaké peniaze sa snažím aj ušetriť, pretože budem musieť z vlastných prostriedkov dotovať aj film, ktorý robím, a chcem nahrať CD.
Na VŠMU končíte filmovú réžiu. Hovoríte teda o absolventskom filme?
Áno, a mapujem v ňom jeden deň šéfa hudobnej kapely, ktorý s ňou ide na koncert a niečo sa tam udeje. Téma je o márnom pokuse o vlastnú autentickú kultúrnu výpoveď v nekultúrnom prostredí. Robil som k filmu scenár, hudbu a, samozrejme, réžiu. Bude mať 25 minút a v júni musí byť hotový.
Tešíte sa ešte na niečo?
Na koncertovanie s kapelou, ktorú máme spolu s bratom Radovanom (30) a spieva s nami aj Barbora Švidraňová. Občas trápim klávesy a občas aj spievam. Ide o skladby, ktoré som robil k divadelným predstaveniam, keďže som robil scénickú hudbu. Nazbieralo sa okolo štyridsať songov. Dali sme to do rockovo-džezovo-šansónového štýlu a spravili z toho koncert. V júni by sme mali hrať aj v bratislavskom V-klube a na jeseň nám vyjde CD.
