Preto sme aj my išli na stretnutie s miernymi obavami. No prekvapenie bolo obojstranné. Herečke sme priniesli kvety a bolo to vraj po prvý raz, čo ich dostala od novinárov. Potom sa začal príjemný rozhovor o práci i súkromí, kým nás nezačal tlačiť čas a herečka musela ísť skúšať novú hru v SND Buddenbrookovci.
Nedávno ste sa v Prahe stretli s vašimi hereckými kolegyňami z komédie S tebou ma baví svet. Nevideli ste sa celých 32 rokov, aké to bolo?
Veľa sme toho nenarozprávali, pretože v ten deň som od piatej rána nakrúcala v Prahe, a potom ma uháňali na skúšku Českého leva. Stihli sme sa len spoločne dohodnúť, ako ohlásime víťaza. Keďže som tak skoro vstávala, o pol desiatej večer som už nevedela, ako sa volám. A len čo sme spoločne odovzdali cenu, vybozkávala som sa s dievčatami a pobrala sa taxíkom preč. Na ďalší deň ma totiž opäť čakala práca.
Ten film je každoročnou televíznou povinnou jazdou. Spomínate si ešte na atmosféru nakrúcania?
Režisérka Marie Poledňáková mala v tom čase šťastnú ruku, lebo si zvolila komédiu, v ktorej boli veľkými aktérmi práve deti. Tie sa správali veľmi prirodzene a kus človečiny tomu dával aj Julko Satinský, ktorý bol boží človek. Napriek tomu, že ja som mala v celom filme najmenšiu plochu, lichotí mi, že som si v ňom zahrala. Aj prostredníctvom neho každý rok vleziem do slovenských domácností a pripomínam sa divákom.
Ale s Julom Satinským ste si sadli aj v relácii Ktosi je za dverami, keď sa vás pýtal, či sa kúpete nahá.
S Julom sme si boli blízki. Aj spolu s Milanom Lasicom si so mnou pomerne skoro, ako s mladou babou, potykali. Julo mi dokonca hovoril Vajco. Vajco 1 hovoril svojej vtedajšej žene a Vajco 2 hovoril mne, čo bolo veľmi lichotivé. Často sme spolu trávili Prvý máj. Julo vtedy prišiel so „žebradlom“, v ktorom mal najstrašnejšie cigarety Bystrice a ploskačku. Kráčali sme mestom, doslova sme sa „presmiali“ a občas sme skončili v nejakom byte, kde pokračovala zábava.
V súčasnosti však kraľujú televíznej obrazovke najmä seriály. Tie však vznikajú prirýchlo a na „romantiku“ akosi nie je čas.
Bolo by veľmi nevďačné tvrdiť, že odsudzujem seriály. Všetko sa vždy odvíja od peňazí a nemyslím si, že by akákoľvek televízia a tvorcovia mali ambíciu odfláknuť svoju robotu. Ja som veľmi rada hrala aj v Ordinácii v ružovej záhrade a téma zachraňovať život a privádzať na svet deti bola pre mňa vždy zaujímavá. To, že sa potom okreše rozpočet a seriál sa tvorí väčšinou za „papundeklovými“ dvermi v ateliéri, je výsledok ekonomickej situácie. A kde by sa, preboha, prezentovali mladí herci, ak nie tam? Môžu byť aj desať rokov v divadle, pokiaľ sa neobjavia v médiách, akoby ani neexistovali.
Počas éry markizáckej Ordinácie ste sa zúčastnili aj na naozajstnom pôrode. Teraz nakrúcate v Česku seriál První republika, kvôli ktorému sa Janko Koleník učil šermovať, či jazdiť na koni. Podrobili ste sa aj vy špeciálnej príprave?
Nejazdím tam, žiaľ, na koni ani na aute, čo mi je veľmi ľúto. V První republike pre mňa nebola nutná žiadna príprava, ale je veľmi vidieť, kto vie, ako si sadnúť za stôl, ako vie narábať príborom a či vie, na čo slúži obrúsok, ako sa správa dáma, že ženy nesmú pri stole sedieť na celom zadku, ale len na štvrtke. Viete, to sú detaily, ktoré si ja dosť všímam aj pri sledovaní zahraničných seriálov, či filmov a veľa prezradia.
Takže na pľaci v Česku mávate občas aj výchovnú funkciu?
Často si všímam, ako sa správa komparz. Podľa toho vidieť, či je to dobrý a drahý seriál, alebo nízkorozpočtový, bez ambície ľudí „dovzdelať“. Občas som tam teda za takú vychovávateľku. Niekedy totiž príde komparz, dámy sú rady, že sedia na mieste a na nič nereagujú, nevedia si sadnúť za stôl a v dobovom kostýme si preložia nohu cez nohu...
Čoskoro by sa mala začať nakrúcať aj druhá séria První republiky. Ako sa bude vyvíjať? Rátajú s vami?
Mnohí sme dostali list od producenta, že s nami počítajú. Ako to však bude pokračovať, nikto nevie.
Vraj nemáte rada filmovačky práve pre vozenie v taxíkoch, presuny z pľacu na pľac a pojazdné občerstvenie.
Nie, nemám rada len ranné vstávanie. Vstať o štvrtej ráno niekoľko dní za sebou je odporné, lebo o štvrtej popoludní už máte pocit, že máte ísť spať ako sliepka. A hlavne je jeden maskérsky bus, jeden kostymérsky a najviac ma desí, keď zbadám toi toi záchody. Vtedy dostanem žihľavku!
Práve počas cesty do Prahy ste vlani v septembri za volantom dostali mikrospánok. Výsledkom bola hrozivá autonehoda. Namiesto nemocnice ste si to však namierili priamo na pľac.
Poprosila som pána, ktorý ma vytiahol z auta, aby ma odviezol do Prahy. Čo som mala robiť? Ísť domov a plakať? Na pľaci ma čakalo už 140 ľudí a zrušila by som tak filmovací deň. Herec funguje dovtedy, kým nie je mŕtvy. Bola by to zbytočnosť, len by som sedela doma, tiekli by mi slzy a ľutovala by som sa. Takto som si urobila svoju prácu s tým, že som síce na obrazovke vyzerala ako svoja vlastná stará matka, ale ináč to bolo v poriadku.
Nedali ste sa vyšetriť. Hazardovali ste s vlastným zdravím.
Na miesto havárie prišla záchranná služba, prezreli ma a povedali, že by som mala ísť aj na CT vyšetrenie. Ja som im teda sľúbila, že naň pôjdem. Nakoniec nebolo treba. Akurát po troch dňoch mi vyrazili modriny a štyri dni ma bolela hlava. No dalo sa to do poriadku. Ale u hercov to je normálne, hrala som už s pretrhnutou šľachou aj kolenom, ktoré mi museli po predstavení operovať, pretože mi na nohu pustili v tme šesťmetrovú kulisu.
Momentálne ste sa vrátili aj do jojkárskeho Paneláka, kde hráte svokru Braňa Bystrianskeho, ktorá koketujete s Jozefom Vajdom.
Je to seriál, kde môžem hrať s istou nadsázkou a to ma baví. A som rada, že tam hrám s dobrými hercami. Keď hrám s Brankom Bystrianskym, Ďurkom Slezáčkom či Jožkom Vajdom, mám istotu, že to, čo ponúkneme a vymyslíme nebude asi márne.
Kedysi ste otvorene priznali, že si upravujete scenáre, pretože ste neboli celkom spokojná s ich kvalitou. Je to tak aj v Paneláku?
Občas mi niečo napadne, alebo si repliku trošku zlepším a ponúknem to režisérovi, väčšinou sa to aj ujme. V Paneláku je každá scénka vtipne vypointovaná a nie je to potrebné.
Hoci v seriáli hráte svokru, v reáli ňou ešte nie ste. Neplánuje vás dcérka Simona urobiť babičkou?
Nie, moja dcéra sa zatiaľ nechystá, z čoho mi je aj dosť smutno, pretože sa priznám, že by som už rada prijala vnúča. Bola by som veľmi dobrá babička a už by bolo aj na čase.
Tlačíte ju do toho?
Áno, som nepríjemná, stále do nej vŕtam a viem, že jej to je nepríjemné. Viem, že Simonke nemám do toho čo rozprávať, ale občas mi to príde ľúto a so Zuzkou Kocúrikovou si v divadelnej šatni často vnútorne poplačeme, že máme dve nevydarené dcéry, ktoré nám nedali vnúčatá.
Žene by sa nemalo narážať na vek. Ale vy ste ako 39-ročná stretli 22-ročného Braňa Kostku a obdivuhodne vám to klape už 20 rokov. Ako to robíte?
Prečo? Pokojne sa tak môžete pýtať, ja vyzerám na svoj vek dobre. (Smiech) Žiadny recept nefunguje. To je tak, ako keď dáte gazdinke recept na koláč, každej vyjde ináč. Medzi nami muselo niečo pravdepodobne zafungovať, stretli sa vlnočiary, chémia a hlavne spoločné záujmy. Nezapadlo to do seba akurát vekovo, ale stretli sme sa, bohužiaľ, trošku o generáciu neskôr. Dodnes neľutujem ani deň, keď som sa rozhodla, že budem žiť s Brankom. Život ide veľmi rýchlo, je strašne krátky a nič nestojí za kompromisy, pokiaľ človek nemá pocit vnútorného naplnenia, že prežíva lásku.
