„Vysnívaného som mala dalmatínca, ale mamina ma presvedčila na pudlíka. Tak som chodila na brigády, aby som si zarobila a mohla mať psíka z dobrého chovu, lebo je to veľmi dôležité,“ hovorí Klaudia. Ibrahim však nevedel byť sám doma.
Tak sa opýtala, či ho v taške môže nosiť do školy tak, aby o ňom nikto nevedel. „Pár prednášajúcich súhlasilo. Prvý deň som prišla, mala som ho v taške a naozaj nikto o ňom nevedel. Prednášajúci začal hodinu, urobil prezenčnú listinu a na konci sa opýtal, kde je ten psík. A ja som otvorila tašku a Ibbynko vystrčil hlavu. Profesor ho odfotil, všetci sa zabávali,“ smeje sa.
Pudlík je pre väčšinu na fakulte odľahčenie hlavne cez skúškové obdobie. „Ibrahim so mnou chodí na skúšky a prednášky. Jedna prednášajúca sa ho bála, tak namiesto jej hodín Ibbynko navštevoval hodiny stavebného práva, kde bol prednášajúci, ktorý bol z neho nadšený. Tak mal iný rozvrh ako ja,“ usmieva sa.
