Na prahu dospelosti sa rozhodla stať jednou z nich a na celý život sa dať zavrieť za múry kláštora. Otec jej rozhodnutie nikdy nepochopí, preto ju ani raz nebol pozrieť. Ostatní príbuzní sa s ňou pri návštevách rozprávajú iba cez zamrežované okienko.
„Zo dňa na deň nám oznámila, že odchádza do kláštora. Zbalila si veci a už jej nebolo,“ opisuje Ján Mojčák, ktorý už prestal veriť, že svoju dcéru Janku ešte niekedy v živote uvidí. Janka je z dvojčiat, ešte ako žiačka základnej školy chodila s mníškami na rôzne výlety.
„Vždy sme ju pustili, boli sme v domnení, že tam sa nič zlé nenaučí. Toto by nám nikdy nenapadlo,“ vraví otec. Janka mala život pred sebou, bavilo ju fotografovanie a maľovanie. „Jej rozhodnutie ma veľmi ranilo, nedala sa presvedčiť. Už to budú sedemnáste Vianoce bez nej,“ spomína J. Mojčák.
Dievčina bola najprv v Poľsku, potom sa dostala do kláštora bosých karmelitánok v Košiciach, kde je dodnes. Ako rádová sestra sa s rodinou stretáva za prísnych opatrení, zhovárajú sa len cez zamrežované okno.
„Manželka aj brat ju boli pozrieť. Ja tam ísť nechcem, nezapríčinil som, aby sa takto obetovala. Museli si dať žiadosť, aby ju mohli navštíviť. Veď za vrahom do Ilavy sa dá ľahšie dostať ako za ňou.“
Janka rodine povedala, že je v kláštore šťastná. Ján Mojčák to však cíti tak, že cirkev mu ukradla dcéru. „Doslova jej vymyli mozog.“ Doma o tretej dcére veľmi nehovoria, ale myslia na ňu často. „Manželka je z toho chorá, ja som sa stal ateistom. Na srdci cítim prázdno, rovnaké prázdno, ako keď niekto zomrie,“ uzavrel nešťastný otec.
Na režim mníšok od bosých karmelitánok sa Nový Čas informoval aj v kláštore, ktorý sa nachádza na košickom sídlisku KVP. Matka predstavená však nechcela poskytovať informácie.
„Nenávidím cirkev a nevidím zmysel v tom, aby sa mladé dievča malo na celý život dať zavrieť ako vrah,“ hovorí Ján Mojčák.
Bosé karmelitánky
- od roku 1995 majú prvý kláštor na Slovensku v Košiciach, od roku 2007 druhý kláštor v Detve
- sú modlitebným spoločenstvom
- každá má vlastnú celu
- život trávia v mlčaní a samote, iba 2 hodiny denne môžu stráviť spoločne s inými mníškami
- ich deň sa začína ráno o piatej a končí o desiatej večer
- 8 hodín sa modlia, 8 hodín pracujú a 8 hodín odpočívajú
- nemajú televízor, rádio, ani nečítajú noviny
