Na obrovskej ploche odpočívajú viac ako 3 milióny ľudí, svoju vlastnú časť tu majú takmer všetky svetové náboženstvá. Nechýba židovská, mormónska ani budhistická sekcia. Reportéri nedeľníka sa v preddušičkovom čase vybrali na viedenský Centrálny cintorín, ktorý je najväčší v strednej Európe.
Do Viedne prichádzame po starej ceste z mesta Schwechat, na jednej strane míňame rad kamenárstiev a kvetinárstiev, na druhej sa už niekoľko minút tiahne dlhý múr. Nad vysokú stenu vystupuje veža so žiariacim pozláteným pravoslávnym krížom. Zastavujeme na parkovisku pred najväčším cintorínom strednej Európy, už iba vstup do obrovského areálu je veľkolepý, keďže bránu tvoria dva gigantické obelisky.
Šikovný ťah
Viedenský centrálny cintorín otvorili v roku 1874. V tom čase zápasilo hlavné mesto habsburskej monarchie s obrovským problémom, pretože pohrebiská boli preplnené a zosnulých nebolo kam pochovávať. Radní preto rozhodli vybudovať nový cintorín, v tom čase relatívne ďaleko za Viedňou.
Obyvatelia spočiatku nemali o pochovávanie na novom mieste záujem, bolo totiž príliš ďaleko. Predstavitelia radnice preto urobili veľmi šikovný ťah a preniesli sem pozostatky viacerých slávnych ľudí, napr. hudobného skladateľa Ludwiga van Beethovena. Cintorín odvtedy Viedenčania vnímali ako dôstojné miesto na posledný odpočinok.
Fanúšikovia hudby
Viedenský centrálny cintorín láka turistov z celého sveta, predovšetkým pre hroby svetoznámych osobností. Najpočetnejšie zastúpenie majú hudobní skladatelia. Nečudo, veď Viedeň vždy patrila k hlavným centrám európskej kultúry. „Som obrovským fanúšikom Beethovena. Pricestoval som až z Kolumbie, aby som sa mohol pokloniť tomuto velikánovi,“ hovorí Hugo a do očí sa mu tisnú slzy.
Nie je sám, obdivovatelia klasickej hudby pokladajú kytice a kahance na hroby Johanna Straussa i Franza Schuberta. Nechýba ani pamätník Wolfganga Amadea Mozarta, ktorý je však symbolický. Chudobný Mozart bol totiž v roku 1791 pochovaný v masovom hrobe na inom viedenskom cintoríne.
Vlakom aj autobusom
Stovky ľudí denne navštívia i hrob rakúskeho speváka Falca, ktorý zahynul pod vplyvom drog pri autonehode v Dominikánskej republike. Svojmu miláčikovi prinášajú rakúske vlajočky, plyšové hračky i fotografie. K niektorým hrobom sa viažu kuriózne príbehy, patrí k nim aj ten pani Mercedes Jellinkovej. Jej otec na začiatku 20. storočia úspešne podnikal v automobilovom priemysle a práve ona dala meno spoločnosti Mercedes. Zvláštne pamätníky tu majú ľudia, ktorí darovali svoje orgány vede.
Centrálny viedenský cintorín má rozlohu takmer tri štvorcové kilometre, v Európe ho tromfne už iba hamburský Ohlsdorf. Keďže prechádzka ku konkrétnemu hrobu môže trvať aj polhodinu, za poplatok môžete po areáli jazdiť autom. Cintorínom dokonca prechádza vlastná autobusová linka a má i železničnú zastávku. Turisti sa zase nechávajú voziť fiakrom ťahaným konským záprahom.
Krásne hrobky
My však kráčame uličkami medzi náhrobnými kameňmi pešo, v nohách máme už niekoľko kilometrov. Hroby sú tu rôzne. Od honosných hrobiek vplyvných viedenských rodín s prepracovanými súsošiami, ktoré chránia secesné arkády, až po obyčajné náhrobky bežných ľudí. Najskromnejšie sú rady krížov, ktoré patria padnutým vojakom nemeckej armády z čias druhej svetovej vojny a staré židovské náhrobky z konca 19. storočia. Arabské písmo prezrádza, kde odpočívajú moslimovia, farebné modlitebné vlajky zase upozorňujú, že sme v sekcii pre budhistov. Uprostred areálu sa k nebu týči hlavná dominanta, asi 60 metrov vysoký Kostol svätého Karola Boromejského s obrovskou kupolou.
Stovky Viedenčanov však prichádzajú na cintorín i za oddychom. Najkrajšie tu je práve v preddušičkovom období, keď sa slnečné lúče odrážajú od popadaných žltých javorových listov. Na asfaltových cestičkách športujú bežci, skupina ľudí sa na trávniku oddáva joge. Mnohé kamene obsadili vrany a krkavce, medzi náhrobkami sa dokonca pasú srnky. Čas plynie pri návšteve tohto zaujímavého miesta veľmi rýchlo, pokiaľ sa sem vyberiete, vyhraďte si aspoň pol dňa.
