Napriek tomu sa musí na divadelnom javisku či pred televíznymi kamerami premeniť na exhibicionistku so suverénnym správaním. Ako to zvláda?
Poďme si najprv vysvetliť jednu dôležitú vec. Nie ste dcérou herca Joža
Nie.
A nie ste ani dcérou trénera Novaka Djokoviča – Mariána
Nie.
Naozaj to ešte všetci nepochopili?
Nie a kvôli môjmu otcovi je mi to hlúpe. Všetkým vysvetľujem, že môj otec má dvoch bratov a ešte aj jednu sestru. Volá sa Peter, je tiež tenisový tréner, akurát že nerobí svetový tenis, lebo chcel byť s nami, s rodinou. No a ľudia sa ma stále pýtajú, či môžu ísť na Djokovičov zápas...
Na kastingu do seriálu Chlapi neplačú vám vraj režisér povedal, že v očiach máte mrchu.
Myslím si, že všetci máme v sebe aj mrchu, aj dobrého človeka, ale záleží na tom, čo prevažuje. U mňa sa mrcha dokáže prejaviť na javisku alebo pred kamerami, nie v živote. Keď mám zlú náladu, som vraj podľa môjho okolia chladná. Ale nekričím, to sa bojím. Odmlada som stále bojovala s tým, že som mala viac-menej dobrácku tvár, stále mi hovorili, že som princeznička, takže som dlhé roky robila na tom, aby som vedela zahrať aj zlú či nepríjemnú osobu.
Ľudia na sebe väčšinou pracujú, aby boli lepší.
Ja naopak. (smiech) Snažím sa byť k ľuďom, ktorí mi ublížili, trochu nepríjemná, aby si všimli, že mi spravili zle. Viem totiž v sebe veľmi dusiť veci a hnevať sa skôr na seba ako na ostatných.
Uvedomujete si, že tento seriál by mohol dať vašej kariére nový rozmer? Ešte nikdy ste nehrali jednu z hlavných postáv v dobre sledovanom televíznom projekte, ktorý navyše ide päťkrát do týždňa...
To by som bola rada. I keď si nemyslím, že na základe seriálu by sa mohlo niečo zmeniť, akurát by som mohla byť mediálne známejšia. Otvoria sa dvere do rôznych relácií, vzniká možnosť robiť niekomu reklamu, zúčastňovať sa nejakých akcií. Ale je na mne, či to budem chcieť.
Chcete to?
Ani nie.
Kedysi, keď vaša postava skončila v Ordinácii, ste povedali, že vám televízne herectvo veľmi nevyhovovalo. Čo teraz, je to lepšie?
Zvykám si. Nie je to príjemné vidieť svoju tvár tak zblízka. Je to úplne iné ako v divadle. Keď sa usmejem viac, ako mám, tak je to hrozne veľa. Som totiž veľmi výrazná v tvári. Stále hľadám, ako byť prirodzená a prijateľná pre ľudí.
Sledujete sa v televízii?
Videla som prvú časť a môžem povedať, že som sa zrútila. (smiech) Ďalšie som už videla len v počítači. Fakt sa s tým ešte neviem stotožniť. Nie je príjemné pozerať sa na seba.
Naozaj ste doteraz pred kamerami hrali veľmi málo. Celé roky ste seriály odmietali?
Nemala som skrátka záujem. Do tohto som išla aj s tým, že sa to chcem naučiť nie preto, že by mi bolo smutno, že ma nikto nepozná, pretože som len v divadle.
Nakrúcanie seriálu sa prispôsobuje divadlu? Vraj ste to tak chceli.
Úplne sa prispôsobuje, mám to v zmluve ako prvý bod. Nechcela som chodiť rovno z pľacu hrať do divadla, potom ten výkon nie je dobrý. Potrebujem mať odstup.
Na konzervatóriu vám povedali, že z vás nikdy nebude herečka, lebo máte zle posadený hlas. Čo to znamená?
Poznám viacero talentovaných hercov, no keď otvoria ústa, ten prejav nekorešponduje s výrazom. Ja som nemala zle posadený hlas, problém bol skôr v tom, že som ho nevedela používať. Mala som trinásť rokov, veľmi som si neverila, bála sa a tým bol ovplyvnený aj môj hlas. No medzičasom som sa vycvičila na dabingoch.
V jednom z rozhovorov ste skonštatovali, že nenávidíte všetko, čo človek musí robiť, aby bol hercom. Máte to asi ťažké.
Veruže je to rozpor. Herečka musí byť exhibicionistka, nie je možné, aby som na javisku bola taká, ako v živote, introvertná. Ja sa neviem nejako veľmi presadzovať, túžim byť veľmi nenápadná, no mnohí nechápu, ako potom môžem vyjsť na javisko či pred kameru.
Je vás takýchto viacero?
Nie, v tomto som nenašla medzi kolegami pochopenie. Keď mi je ťažko, tak sa čudujú, že čo ja riešim. Preto s kolegami o takýchto veciach ani nehovorím.
Vraj máte rada sebavedomých mužov, ktorí sú dobrí v tom, čo robia. Vaším seriálovým manželom v projekte Chlapi neplačú je Tomáš Maštalír. Ten by vám mohol vyhovovať aj v reálnom živote...
(smiech) Čo vám na to povedať, aby ste ma nechytili za slovo? Páči sa mi, že Tomáš je sebavedomý a dobrý herec, preto si užívam nakrúcanie s ním. Ale či by sme si v živote vyhovovali, tak to vôbec netuším.
Pred časom ste skonštatovali, že ste nikdy nemali dlhodobý vzťah. Vy nie ste párový živočích?
To nie, túžim mať dlhodobý vzťah, ale nevidím zmysel v tom, keď to nefunguje, aby som to naťahovalo. Je to určitá zodpovednosť z mojej strany. Som veľmi empatický človek a cítim, či to celé má zmysel. Môj najdlhší vzťah trval asi rok a pol.
To nie je zlé.
Bol jeden a mám 28 rokov. (smiech) Ja vo vzťahu neviem klamať, všetko na mne hrozne vidieť. Ono to väčšinou preto skončí samo.
Žiaden vzťah nie je dokonalý, možno len treba prekonať krízu a ide sa ďalej...
To áno. Ak ten človek stojí za to, vyskúšam to.
Momentálne ste sama?
Áno.
Vraj sa nerada parádite.
Kvôli práci ma stále líčia, do všeličoho obliekajú a upravujú mi vlasy a ja som taká šťastná v teplákoch doma, nenamaľovaná a s okuliarmi, lebo ešte aj tie musím niekedy nosiť. Sú herečky, ktoré majú predsavzatie, že v živote musia vystupovať ako herečky, vždy upravené a ja si myslím, že sme normálne ženy a nemusíme byť stále tip-top. Jasné, keď sa chcem páčiť chlapovi, tak neprídem v teplákoch a s nezakrytými vyrážkami.
Kdesi ste vyhlásili, že chcete byť chudšia a nižšia. To prvé rozumiem, ale prečo nižšia?
Lebo nižšie chudunké ženy si môžu hocičo obliecť a vyzerajú dobre. Navyše mám komplex, keď som pri nižšom mužovi.
Ale to by mal mať komplex on.
Nie, ja mám potom pocit, že sa musím krčiť a nemôžem nosiť opätky.
Ale nie ste až taká vysoká. Koľko meriate?
174 centimetrov, no hereckí kolegovia sú fakt často nízki. Najmä generácia 30-ročných. (smiech)
