Vlády sa ujala široká protimečiarovská koalícia na čele s SDK pod vedením
S vládou Vladimíra Mečiara sa spájajú najmä také kauzy ako únos prezidentovho syna Michala Kováča ml. či smrť Róberta Remiáša. Slovensko malo zlé vzťahy s Maďarskom aj Európskou úniou, naopak, návštevy z Ruska k nám chodili jedna za druhou... Vtedajšia šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová, ktorá má české korene a ktorú úprimne zaujímal osud Slovenska, sa o našej krajine vyjadrila ako o „čiernej diere Európy“. Slovensko bolo na chvoste demokratických krajín, na rozdiel od našich susedov sa s nami nerátalo ani pri rozširovaní NATO či EÚ.
Septembrové voľby v roku 1998 preto politici brali ako kľúčové – boli poslednou šancou. Rovnako to brali aj voliči, ktorých došlo k voľbách vyše 84 %. V sobotu večer, po zatvorení volebných miestností, sa s napätím očakávali výsledky. Koalícia SDK, SDĽ, SOP a SMK nakoniec získala v parlamente ústavnú väčšinu 93 kresiel! Mečiarova éra sa skončila patetickým prejavom, ktorý vošiel do histórie: „S pánom Bohom, idem od vás...“
Vďaka voľbám a reformám, ktoré nová vláda zaviedla, sa Slovensko pomaly, ale isto stávalo tigrom východnej Európy. V nasledujúcej dekáde sme vstúpili do NATO i EÚ, prišli k nám veľké automobilky a aj ďalší investori.
Mikuláš Dzurinda: Nebolo to zadarmoAko si spomínate na volebnú noc, keď ste sa dozvedeli, že budete mať viac hlasov ako
Bolo jasné, že máme ústavnú väčšinu. Slovensko bolo, ako my železničiari hovoríme, niekde v Šturci, alebo na slepej koľaji. Čiže prvý bol pocit obrovskej radosti, že Slovensko sa zmení. Lenže okrem eufórie som si zároveň uvedomoval, akú veľkú zodpovednosť nám ľudia nakládli na plecia.
Proti
Po prvé, bolo jasné, že Slovensko sa vyvíja zle. Česi, spolu s Maďarmi a Poliakmi, dostali pozvánku do NATO už v roku 1997, vstúpili tam o dva roky neskôr. Bolo jasné, že dostávajú pozvánku na rokovania o vstupe do EÚ, zatiaľ čo Slovensko bolo v tom čase izolované. Rástla nezamestnanosť – ľudia cítili, že je zle, strácali prácu, Slovensko sa zadlžovalo. Pamätám si, že
Po voľbách začalo zahraničie Slovensko hneď vnímať ako fajn krajinu?
Nebolo to zadarmo a ani automatické. Napríklad pozvánku na rokovania o vstupe do EÚ sme dostali až v decembri 1999. Teda až vyše roka po voľbách. Museli sme našich partnerov presvedčiť, že to so zmenami myslíme vážne. Boli sme vystavení rôznym skúškam - spomeňte si, že v roku 1999 sa NATO rozhodlo pre zásah proti Srbsku kvôli Kosovu.
To, že ste vtedy otvorili slovenský vzdušný priestor pre lietadlá aliancie, a tak vlastne umožnili vojenský zásah proti bratskému národu, vám mnohí dodnes neprepáčili.
Politik, ktorý chce svojmu ľudu, krajine dobre, by sa nemal v zásadných veciach báť, či im národ hneď porozumie, alebo jeho rozhodnutie, ktoré považuje za správne, ľudia pochopia až zajtra. My sme nerozhodli o bombardovaní Srbska, my sme tam neposlali jediného vojaka, len sme spojencom umožnili, aby ich lietadlá využili náš vzdušný priestor, bez čoho by tá operácia bola iba ťažko možná. Museli sme sa rozhodnúť, či chceme niekam patriť a tým pádom dodržiavať aj isté pravidlá.
Premiérom ste boli nakoniec dve funkčné obdobia, až do roku 2006. Ktoré tri veci považujete za úspech, a ktoré tri ste už oľutovali?
Je jasné, že v roku 2006 bolo Slovensko úplne iné ako v roku 1998. Počas kampane v roku 1998 mi ľudia hádzali do hlavy vajíčka, keď sme išli po Slovensku na bicykloch, tak na cestách boli porozhadzované pripináčiky, raz na nás čakal i chlap so sekerou uprostred cesty... Nenávisť je veľmi slabé slovo. O osem rokov bola nálada v spoločnosti úplne inde. Vo februári 2005 prišiel na Slovensko americký prezident Bush, boli sme v zahraničí akceptovaní – to je druhý úspech. A napokon, krajina sa zmenila aj ekonomicky – sú tu automobilky, elektrotechnický priemysel... A to vďaka našim odvážnym reformám.
A teraz tie mínusy?
Uvedomujem si, že nie všetko sa nám podarilo. Najväčšou slabinou je stav justície. Nevedeli sme nájsť nástroje, aby súdy boli nezávislé, ale aby tam zároveň na mnohých miestach nebačovali pohrobkovia komunistov. A poviem vám úprimne, že teraz by som sa už veľmi namáhal, keby som mal povedať, čo druhé a tretie by som označil za neúspechy.
Po vašom nástupe k moci zasahovali u Mečiara v Elektre kukláči kvôli podozreniu, ako sa dostal k majetkom. Bývalého šéfa SIS Ivana Lexu ste s veľkou pompou priviezli z Juhoafrickej republiky. Pre mnohých práve toto boli určité symboly, nakoniec sa však nič nestalo...
Človek vo funkcii predsedu vlády musí žiť s vedomím, že o moc sa musí deliť. Vždy som sa snažil, aby som si zachoval tvár. Ak mi môj minister vnútra Pittner oznámil, že použijú silu, aby si vynútili zákon, tak som to zobral na vedomie. Ja som mu to nerozkázal, ale vnútorne som sa tešil, že mám ministra vnútra, ktorý má guráž. Keď sme sa dozvedeli, kde si užíva bývalý šéf tajnej služby, tak znova, zložka, ktorá patrila podo mňa, si urobila svoju prácu brilantne. No, a potom sme zase pri tom súdnictve...
Napriek úspechom ľudia pravici po ôsmich rokoch už nedôverovali. Ako si to vysvetľujete? Môže to byť v tom, že voliči zistili, že všetci politici sú vlastne rovnakí?
V politike sa dejú cyklické zmeny. Ľudia sa trošku unavia, médiá tomu pomôžu a voliči si povedia, že chcú zmenu - a tak si zvolia iných. A neraz zistia, že je to z dažďa pod odkvap a ukončia to tým, že si povedia, že všetci politici sú rovnakí.
Kauza Gorila však na vládu pod vašou taktovkou nevrhá práve najlepšie svetlo...
Veľakrát som už povedal, že v tom čase som to bol práve ja, kto umožnil štátnym inštitúciám konať. Stál som na správnej strane! Šéf SIS Pittner by nemohol konať, keby som mu ja zviazal ruky. My sme prijali 20 protikorupčných zákonov. Nikto to nechcel počuť. Pozrite, čo sa deje dnes? Kde sú dnes tí rebeli, ktorých pobúril spis Gorila? Všetko zamietli pod koberec. Vládne také ticho, že som z toho v nemom úžase.
A vám osobne novinári vyčítali, že ste vo vláde spyšneli a stali ste sa arogantným.
Som si vedomý, že človek vo funkcii pôsobí inak, ako keď v nej nie je. Ja si však myslím, že som sa nejako radikálne nezmenil. Často som chodil medzi ľudí. Nikdy som nepovedal novinárovi, že je slizká hyena ani som žiadneho nevolal – hej, bejby...
Ako sa pozeráte na to, že mnohé vaše reformy ako rovná daň, druhý pilier a podobne, sa dnes okliešťujú?
Politik musí žiť s tým, že ten, čo príde po ňom, zmení jeho rozhodnutie. Mám nádej, že tie základy, ktoré sme položili, sú také pevné, že aj po zmene to nebude oveľa horšie, ako keď som moc odovzdával. Pán premiér prednedávnom tvrdil, že budeme mať iba jednu zdravotnú poisťovňu, ale zdá sa mi, že už zaradil spiatočku... Čiže, ono sa nedá všetko zbúrať. Preto cítim vnútorný pokoj.
Stretli ste sa po tom, ako ste skončili vo funkcii premiéra, s Mečiarom?
Nemal som tú príležitosť... Na Úrade vlády som ho požiadal o podporu úspešného referenda vstupu do EÚ.
