Roky sa nám darilo takýmto správam vyhýbať. Možno zhodou rôznych pozitívnych náhod, ale bezpochyby aj vďaka šikovnosti a výcviku príslušníkov našich ozbrojených síl Slovensko za desaťročie v tejto krajine nemuselo počítať obete. To však neznamená, že nezomierali iní, nám sa len zdalo, že Slováci sú v bezpečí a nemôže sa im nič stať. Včerajšok však tento klam zmenil.
Naši vojaci totiž nikdy nie sú v bezpečí a za svoju prácu si zaslúžia uznanie a obdiv. Robia Slovensku dobré meno najlepšie, ako vedia, a to bez ohľadu na to, kto je ministrom alebo kto riadi vládu. Preto má zmysel do nich investovať a podporovať ich. A to nielen vtedy, keď sa o nich zaujímajú médiá či široká verejnosť.
Včerajšok však hlavne opätovne priniesol otázku, či má zmysel posielať vojakov do krajín, ako je Afganistan. Do krajín, ktoré sa nám zdajú príliš ďaleko a bez vplyvu na naše životy. No dnes nie je nič dostatočne vzdialené. Ani zakrývanie si očí nás nezachráni pred ľudskou netoleranciou, zlobou a nenávisťou. Včerajšia smrť paradoxne potvrdzuje práve to, aké je dôležité bojovať proti týmto vlastnostiam. Lebo inak nás táto zloba samých pohltí. Aj keď niekedy si tento boj musí potykať so smrťou našich najbližších.
Názory redakcie sa nemusia stotožňovať s názormi autora komentára, ktorý zodpovedá aj za jeho vecný obsah.
