Vystihnúť, kedy máte voľnú chvíľu, je hotovým umením. Čo vás tak zamestnáva?
Profesijný život delím medzi Bratislavu a Prahu. Je to síce namáhavé, ale teší ma to. Prácu, ktorú mi v Česku ponúkajú, je zaujímavá. V Divadle v Řeznické hrám v hre Ingmara Bergmana Po zkoušce, ktorú som aj režíroval. Pred pár dňami som dokončil film Róberta Sedláčka o Masarykovi, s Jiřím Menzlom film Sukničkáři a predtým s Agnieszkou Holland film Hořící keř. Javí sa aj spolupráca na projektoch v Divadle na Vinohradech v Prahe a v SND v Bratislave.
A čo naše seriály, tie vás neoslovili?
Práci v seriáloch a v reklamách sa vyhýbam, ale nerobím mentora a nikomu účasť v nich nezazlievam.
Kvôli postave Masaryka ste výrazne zmenili imidž. Ako ste si na seba zvykali?
Mal som vyholenú plešinu, dlhé fúzy a bradu. Každé ráno som zažil šok, keď som sa na seba pozrel do zr-
kadla. S rodinnými príslušníkmi to bolo ešte ako-tak, horšie s naším jazvečíkom. Tomu trvalo najdlhšie, kým si zvykol. (smiech)
Bolo pre vás prekvapením, že vás režisér Sedláček obsadil do postavy prvého československého prezidenta?
Bolo, a aj som váhal. Dúfal som, že stratí trpezlivosť. Nakoniec ma presvedčil jedným argumentom. Povedal, že som síce starý chlap, ale mám chlapčenské oči, čo bol prípad Masaryka. A to sa mi zapáčilo. Dnes som veľmi rád, že som sa na to dal nahovoriť.
