Nad jeho krutým rozhodnutím visí otáznik. Podľa informácií Nového Času boli dôvodom toho, že si siahol na život, rodinné problémy. Kolegovia a študenti sú v šoku a z tragickej straty sa nevedia spamätať.
Mankovecký sa už nikdy nepostaví na dosky, ktoré znamenajú svet. Rozhodol sa ukončiť svoj život veľmi krutým spôsobom. „Privolaný lekár na mieste cudzie zavinenie vylúčil,“ povedala bratislavská krajská policajná hovorkyňa Petra Hrášková.
Jeho nehybné telo našiel kolega Šimun. „Viac dní o ňom nič nepočul, tak ho išiel pozrieť do bytu. Našiel ho obeseného na kravate zaviazanej o kľučku dverí,“ opísal celú situáciu zdroj Nového Času. Samotný Šimun sa však odmietol k celej veci vyjadriť, stratu svojho priateľa znáša veľmi ťažko. Mankovecký pôsobil ako vedúci Katedry herectva na Divadelnej fakulte VŠMU. V čase, keď na univerzite vyrastali také mená ako Lukáš Latinák, Juraj Kemka či Róbert Jakab, Mankovecký bol asistentom Emílie Vášáryovej a Martina Hubu.
„Je to veľmi, veľmi, veľmi smutné,“ povedal so smútkom v hlase Kemka. So svojimi študentmi mal herec výborný vzťah a okrem profesionálneho prístupu bol aj veľmi ľudský. Na katedre boli na slovo skúpi a smutnú a najmä háklivú tému komentovať nechceli. „Prepáčte, ale nemôžeme poskytovať žiadne informácie,“ povedali stroho na sekretariáte fakulty. Podľa informácií mal herec rodinné problémy, ktoré vyústili až k ráznemu rozhodnutiu vziať si život. Zostali tu po ňom dve deti a manželka. Verejnosť, študenti ani kolegovia nechápu, čo sa v hercovom vnútri za posledné dni dialo. Je však isté, že Mankovecký sa zapísal do dejín slovenského divadelníctva a navždy zostane v spomienkach.
Čo hovorí odborník?„Obesenie ako forma ukončenia života je typickejšia skôr pre mužov ako pre ženy. Je považovaná za ,tvrdú‘ metódu ukončenia vlastného života, pretože sa nepredpokladá, že pri takomto type suicidálneho pokusu sa na seba človek len snaží upútať pozornosť (nejde teda o demonštratívny pokus o samovraždu, ktorý sa zle skončil). V prípade obesenia môžeme predpokladať jednoznačný zámer ukončiť svoj život.
Na rozdiel od všeobecného presvedčenia o ,skrate‘, ide často o rozhodnutie, nad ktorým samovrah už dlhšie rozmýšľa a zvažuje. Príčiny môžu byť rôzne, ale je to v podstate extrémne riešenie ťažkej a bolestivej situácie, ktorú už človek nevie inak vyriešiť,“ vyjadril sa psychológ Anton Heretik ml.
Reakcie kolegov na úmrtie Mankoveckého (†45): Ivan Vojtek
- Je to čerstvé a bolestivé. Pán Boh chcel, Pán Boh vzal.
Leopold Haverl
- Nevedel som o tom, je to neskutočné. Zomierajú tí, ktorí by nemali, Peter bol neuveriteľný umelec. Nevšimol som si, že by bol smutný alebo mal nejaké problémy, bol však dosť uzavretý. Pôsobil vždy nad vecou, bol to pohodový chlap.
Róbert Jakab
- On robil najslávnejšiu inscenáciu, ktorú hrávame - Na koho to slovo padne, ktorá prešla takmer celý svet, bolo to asi 240 repríz a my ju hrávame už 15 rokov. On ju režíroval. Bol to nesmierne talentovaný človek. Jedna vec je, že veľa režíroval, no robil aj muziku do filmov. Stretávali sme sa dosť často. Je mi to veľmi ľúto.
Vladimír Kobielsky
- Pre mňa je to strašne bolestivá a čerstvá rana. Peter bol pedagóg, ktorý nás učil na škole, ale bol pre mňa aj veľmi dobrý kamarát. Je mi to nesmierne ľúto a netuším, čo sa mohlo udiať, som z toho úplne zronený.
Emil Horváth
- Je to strašne smutná vec. Poznám ho ako žiaka, bol to všestranný umelec a robil som s ním až na pár prípadov, všetky inscenácie. Je mi to príšerne ľúto a človek asi nikdy neprečíta toho druhého nejako kompletne. Pretože sa mi nezdal ako človek problémový a asi aj v živote bol dobrý herec. V slovenskom divadelníctve je to veľká škoda, že ten koniec prišiel tak rýchlo.
Ján Koleník
- Som šokovaný! Manky bol veľký divadelník, hudobník, pedagóg, režisér a dobrý človek. Je nenahraditeľný. Veľmi som si ho vážil. Je mi veľmi, veľmi smutno.
