Matica slovenská vyhlásila zbierku na Národný poklad, tisíce nadšených Slovákov prispievali väčšími či menšími sumami, niektorí darovali republike svoje celoživotné úspory. Po dvadsiatich rokoch sa veľa zmenilo. Dnešné vedenie Matice slovenskej tvrdí, že v poklade chýba viac než 900-tisíc eur.
nálada mocných: Zbierku na Národný poklad ukončila v r. 1996 vernisáž olejomalieb Martina Benku v Snine. Oslavovali aj podpredseda NR SR Ján Ľupták (vľavo) a šéf Matice Jozef Markuš.
Správna rada Nadácie Matice slovenskej (MS) ešte v novembri 1992 schválila vyhlásenie celosvetovej zbierky na podporu Slovenskej republiky. Reakcia ľudí splnila očakávania. Veľké podniky najmä z oblasti bankovníctva a energetiky prispievali státisícami korún, svoj prvý mesačný plat odovzdal aj prezident Michal Kováč. Súčasťou pokladu sú aj mnohé vzácne diela, pretože chladní nezostali ani umelci. Do zbierky odovzdal 100 svojich obrazov aj maliar Vincent Hložník. No predovšetkým tisíce obyčajných Slovákov odovzdávali menšie či väčšie sumy peňazí, často aj celoživotné úspory. Veď išlo o správnu vec, o ekonomickú prosperitu mladého štátu, ktorý mal veľa neprajníkov. Zbierky sprevádzali národné veselice, politické stretnutia či vtedy veľmi populárne preskakovania vatier. Matičiari aj politici rozdávali vrelé úsmevy...
Dary zo sveta
Zbierka na Národný poklad mala vytvoriť základ na podporu stability slovenskej koruny a rozvoj ekonomiky nového štátu. Skladali sa aj krajania v zahraničí, či už v Spojených štátoch, Kanade, Austrálii alebo Argentíne, ktorí desaťročia snívali o tom, že Slováci raz budú mať vlastný štát.
„Sme šťastní, že túžba po samostatnom slovenskom štáte sa konečne naplnila, a že sme k tomu prispeli svojou činnosťou i my, americkí Slováci. Sme presvedčení, že Národný poklad Slovenskej republiky je krásnou myšlienkouspolupatričnostivšetkých Slovákov žijúcich v USA, ale aj v iných krajinách sveta bez ohľadu na ich náboženskú, spolkovú a politickú príslušnosť,“píše sa v tzv. Veľkonočnej dohode amerických Slovákov zo 7. apríla 1993. Zo zámoria putovali na Slovensko zlato aj doláre.
Keď v roku 1998 matičiari zbierku zdokumentovali, poklad tvorilo 527 kusov zlatých predmetov, 2 014 kusov strieborných predmetov, 634 kusov predmetov z obyčajného kovu, ale aj viac než 8 kg zlata, vyše 31 kg striebra či 25 gramov platiny. A k tomu vyše 20 miliónov korún.
A je po nich
A čo s darmi spravili matičiari? Nadácia MS vedená šéfom Matičiarov Jozefom Markušom investovala veľkú sumu z vyzbieraných peňazí a z výnosov platila svoje akcie a kultúrne podujatia. V tom čase na Slovensku prekvitali rôzne nebankové subjekty - klientom sľubovali vysoké výnosy, v konečnom dôsledku však veľa ľudí pripravili o milióny. „V roku 2005 Nadácia MS uložila prostriedky zbierky Národného pokladu do zmeniek vystavených spoločnosťou C. I. Holding, a. s., a následne roku 2009 uložila obdobným spôsobom prostriedky zbierky Národného pokladu Slovenskej republiky v celkovej výške 936 069 € do zmeniek vystavených Podielovým družstvom Slovenské investície so zámerom ich zhodnotenia. Urobila tak v rozpore so zákonom, ktorý neumožňuje nadáciám vkladať svoj majetok do súkromných firiem,“ vyjadril sa riaditeľ sekretariátu predsedu a správcu MS Marek Hanuska. Podľa matičiarov je suma 936 069 € práve škoda, ktorá na poklade vznikla neodborným nakladaním s cudzím majetkom.
Stíhanie zastavili
Vo výpovedi terajšieho predsedu MS Mariána Tkáča z 9. októbra 2012 sa uvádza, že zmenky boli zakúpené v čase, keď sa Podielové družstvo už dostávalo do problémov. Jozef Markuš, dodnes predseda Správnej rady Nadácie MS, tvrdí, že tomu tak nebolo a problémy družstva vznikli neskôr a pôvod mali za hranicami družstva.
„Finančné aktíva nie sú stratené, prebieha konkurzné podanie Podielového družstva Slovenské investície, treba však dodať, že doterajším postupom správcu konkurznej podstaty sa toto konkurzné konanie neúmerne predlžuje. Nadácia MS však pohľadávky rieši aj inými spôsobmi,“ presviedča Markuš.
Súčasné vedenie Matice slovenskej podalo pre neodborné nakladanie so zvereným majetkom trestné oznámenie, začalo sa tak trestné stíhanie, to však bolo podľa hovorcu prokuratúry Reného Vaneka vyšetrovateľom zastavené 17. decembra 2012. Lídri MS však tvrdia, že o ukončení trestného stíhania neboli informovaní. „Ešte 22. novembra sme poskytli orgánom činným v trestnom konaní viac ako tisíc strán listinných dôkazov. Preukazujú, že konanie konkrétnych osôb nebolo v súlade s právnymi predpismi,“ tvrdí Hanuska a dodáva: „Čudné, národ prišiel o časť pokladu a príslušné orgány nechcú konať!“
Ako ďalej?
Koncom minulého roka Nadácia MS za prítomnosti notára skontrolovala nepeňažnú časť Národného pokladu, ktorá je uložená v trezore v Martine. Obsah kovovej časti pokladu je nedotknutý - teda je taký istý, ako bol v roku 2006. Vecné dary zo zlata, striebra a rôzne historicky i umelecky cenné predmety majú hodnotu okolo 125 000 €.
A na záver veľký paradox. Slováci dávali peniaze Matici slovenskej, ktorá na to spolu s Národnou bankou a vtedajšími veľkými podnikmi zriadila nadáciu. Tú však Markuš od Matice odpojil, čiže dnes nemá nad pokladom úplnú kontrolu. „Nadácia MS nemá odpor k Matici slovenskej. Členmi jej orgánov sú v súčasnosti výhradne funkcionári a aktivisti MS. Ak je problém v opačnom garde, treba sa o tom pozhovárať. Treba riešiť zopár vecí spoločného záujmu, napríklad udeľovanie prestížnych cien a prémií v jubilejnom matičnom roku 2013,“ dodáva na záver Markuš. „Rokovaniam sa nebránime, premenia však zmenky po lehote splatnosti na finančnú hotovosť, ktorú nadácia zverila skrachovanému Podielovému družstvu?“ pýta sa Hanuska. Jedno je jasné, že matičiarov, tých starých aj nových, Národný poklad dobre rozhádal. A vyše 900 000 € je stále niekde v lufte.
Najväčšie krádeže: Slováci v 20. storočí prišli o svoje peniaze už viackrát
Poklad Slovenského štátu: Na Slovensko sa už nevrátil
Keď 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát, zároveň sa zaviedla nová slovenská koruna. Problém však nastal s krytím novej meny zlatom. „Hlavným účelom zbierky na Zlatý poklad, ktorú vyhlásila slovenská vláda na jar 1939, bolo zachrániť novú menu pred zruinovaním,“ tvrdí historik Martin Lacko z Ústavu pamäti národa. To sa aj podarilo a zo slovenskej koruny sa stala tvrdá mena. Na Zlatý poklad prispelo vyše 100 000 občanov, za rodinné klenoty dostávali na pamiatku oceľové obrúčky s nápisom „Slovenský štát ďakuje“.
Veľká väčšina zlatého pokladu však pochádzala z výťažkov zlatonosných baní. V lete 1944 poklad obsahoval asi 7 580 kg zlata mimo ďalších cenných kovov. „V tomto období však guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš nechal veľkú väčšinu zlatého pokladu odviezť do Švajčiarska. V Bazileji to bolo 200 kg a v Berne, resp. v Zürichu 7 100 kg. Malú časť pokladu, ktorú ponechal v Kremnici, zas odviezli povstalci do Moskvy. Na Slovensko sa poklad už nikdy nevrátil,“ tvrdí Lacko. Po vojne sa dostal do Prahy a zmizol v rôznych transakciách.
Menová reforma 1953: Komunisti hádzali šialené kurzy
„Naša mena je pevná a menová reforma nebude. Všetko sú to fámy, ktoré šíria triedni nepriatelia,“ s týmito slovami predstúpil v rozhlase pred obyvateľmi Československa 29. mája 1953 prezident Antonín Zápotocký. Napriek tomu sa medzi ľuďmi už dlhšie šepkalo, že sa blíži čosi nekalé. Obyvatelia masovo nakupovali všetok tovar a tisíce pracujúcich si v obave vyberali svoje vklady.
O tri dni vyšlo najavo, že Zápotocký klamal. Pri menovej úprave sa bankové vklady do výšky 5 000 korún prepočítavali v pomere 5 starých korún za jednu novú korunu. Vyššie vklady do výšky 10 000 korún sa však už prepočítavali v pomere 6,25:1, vklady do 20 000 korún v pomere 10:1, do 50 000 korún v pomere 25:1 atď. Ešte šialenejšie úpravy čakali majiteľov finančných hotovostí. Kým sumu do výšky 300 korún bolo možné zameniť v pomere 5:1, vyššie sumy sa zamieňali v neuveriteľnom kurze 50:1.
Rozhorčení Česi a Slováci právom hovorili o krádeži, aj preto, že komunistickí straníci dostávali lepšie kurzy. Na mnohých miestach republiky vypukli protesty, búrili sa predovšetkým robotníci. Napr. do povstania v Plzni sa zapojilo až 20-tisíc ľudí, ktorí na necelý deň ovládli veľkú časť mesta. Neposlušnosť potlačili až privolané ozbrojené posily. Na oboch stranách bolo zranených viac než 200 osôb, nasledovala vlna represií a čistiek.
Obyvatelia Československa začali používať nové peniaze vytlačené v ZSSR, koruna bola ešte pevnejšie pripútaná k sovietskemu rubľu. Podľa odhadov štát ľuďom zobral až 14 miliárd korún.
Zbierka na vlak Alwe: Milióny zmizli
Koncom 60. rokov predstavil tím architektov projekt, ktorý vyvolal medzi obyvateľmi Slovenska nadšenie. „V tieni tatranských štítov bude fungovať nadzemná železnica, ktorá povedie po betónových pilieroch. Vláčik sa bude pohybovať až trikrát rýchlejšie než osobné vlaky tatranských železníc, uvažujeme o štyroch staniciach,“ písali v pláne architekti. Slováci jasali, v uliciach sa o vlaku typu Alweg diskutovalo a ľudia spontánne organizovali zbierky. Plán sa však u komunistických pohlavárov nestretol s pochopením a minister dopravy Alois Indra prikázal iba zmodernizovať trať pri príležitosti majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní a zakúpiť nové vlakové súpravy. Vyzbierané milióny korún tak navždy zmizli.
