Pred dvanástimi rokmi sa rozviedol s jednou z najvplyvnejších slovenských žien a začal písať novú etapu svojho života. Nielen o živote so Zuzanou Ťapákovou, ktorá šéfuje TV Markíza, porozprával pre Nový Čas Nedeľa.
Momentálne hráte v seriáli Horúca krv, predtým v Odsúdených. Čomu ste sa venovali, než ste sa opäť objavili na obrazovke?
Predovšetkým divadlu. Keď som odišiel z Novej scény, rok som pracoval ako umelecký šéf v SĽUK-u, potom som si založil firmu. Vyprodukoval som tam päť predstavení a posledné z nich bolo Tanec medzi črepinami. V tom období ma lákalo divadlo aj tanec. Seriály ma akosi míňali, až na spomínané dva, a to za posledné tri roky.
Sú seriály to, čo vás baví?
Ja som bežec na dlhé trate, ktorý beží sám. Keď ma bavilo divadlo, tak som si ho robil, keď som túžil po tancovaní, tak som si vymyslel tanečné predstavenie, keď som dostal túžbu spraviť film, tak som ho spravil. Seriály sú pre hercov potrebné, aby boli prostredníctvom obrazovky ľuďom na očiach a aby nevyšli z cviku. Niektoré seriály sú lepšie, iné horšie. Ja mám to šťastie, že som angažovaný v tom najlepšom.
Na Novej scéne ste roky hrávali, potom ste sa stali umeleckým šéfom, neskôr riaditeľom. Prečo ste museli odísť?
Z funkcie ma odvolali. Navyše, prišli tam ľudia, s ktorými som nenašiel spoločnú reč, tak som radšej odišiel. Tí, ktorí mali rozhodovať o divadle, neboli pre mňa autoritami.
Na čom teraz, okrem nakrúcania seriálu, pracujete?
Mám rozpracované dva filmové projekty. Jeden je hraný a druhý dokumentárny. Ten hraný je o goraloch, ktorí sú tvrdí, húževnatí, ale s obrovskou ľudskou krásou, pričom nie sú to žiadne neviniatka. Druhý projekt je o horolezcoch. Príbeh z roku 1988, keď na Mount Evereste boli štyria chlapci, ktorých som poznal - Dušan Becík, Jožo Just, Peter Božík a Jaro Jaško. Ich výnimočnosť bola v tom, že vyšli Boningtonovu cestu na juhozápadnej strane Everestu alpským spôsobom, čo bolo na tie časy ojedinelé. Podarilo sa im to, ale cestou naspäť zahynuli vo víchrici. Vedúcim výpravy bol Ivan Fiala a lekárom Milan Skladaný. Doteraz o tom nehovorili, ale v dokumente chcú vypovedať ako priami účastníci výstupu.
Ako ste spokojný s odstupom času s filmom Tanec medzi črepinami, ktorý ste urobili a premiéru mal vlani?
Vo mne ten film pretrváva, veľmi sme sa na ňom narobili. Ľudia na to spomínajú ako na jeden obrovský zážitok, a tak to vnímam aj ja.
Ste synom režiséra a herca Martina Ťapáka. Svoju hereckú kariéru ste rozbiehali pod pseudonymom Martin Marek. Prečo?
S otcom sme si povedali, že to skúsim, aby ma ľudia nevnímali, že som protekčné dieťa. Spravil som pod týmto menom dva filmy, ale nakoniec sa to obrátilo proti mne. Vraj som namyslený a že si ešte aj pseudonym vymýšľam, tak som si povedal, že ja sa za svoje meno nehanbím.
Keď sme pri tej protekcii, mnohí si myslia, že vám postavu v Horúcej krvi vybavila vaša exmanželka, dnes šéfka Markízy, Zuzana Ťapáková.
Tak potom treba jedným dychom dodať, že dvanásť rokov som v Markíze nič nerobil. Takže to bola tiež protekcia...
Váš otec je v Slovenskom filme pojmom. Ako sa vám žilo po jeho boku?
Mal som úžasné detstvo, lebo cez prázdniny sme chodili s otcom na filmovačky. Pochodili sme celé Slovensko, veľa vecí sme sa s bratom dozvedeli. Pritom som spoznal veľké herecké legendy.
Aj vy ste si zahrali a to už ako trojročný, chceli ste byť vždy hercom?
V niektorých filmoch som si zahral, a keď som neúčinkoval, tak sme sa aj s bratom hrali za kamerou medzi osvetľovačmi a rekvizitármi. Takže, keď sa ma niekto spýtal, čím chcem byť, tak som povedal, že hercom, lebo mne sa to zdalo prirodzené.
A čomu sa venovala vaša mama?
Mamina bola sólistkou v SĽUK-u, ale po mne a bratovi odišla zo súboru a zostala doma.
Takže podľa otca ste si vybrali za manželku sólistku v SĽUK-u?
Mohlo by sa to tak zdať, ale myslím, že je to úplná náhoda… A možno to bolo predurčené osudom.
Vraj to bola láska na prvý pohľad. Tak, kde vám Katka (41) padla do oka?
Na Novej scéne sme začali robiť v koprodukcii so SĽUK-om hru Kubo. Prišla tam aj Kaťa, zaiskrilo sa a bola to láska na prvý pohľad.
Boli ste v tom čase ženatý...
Môj vzťah a môj vtedajší manželský život sa ocitol v slepej uličke alebo jednoducho končil a ja som potreboval iný vzťah. Prišlo to prirodzene, naraz, neplánovane. Možno, keby neprišla Kaťa, tak by som to potiahol ešte nejaký čas so svojou bývalou manželkou. Žili sme spolu jedenásť rokov, ale poznali sme sa už na škole.
Bol rozchod po takom dlhom čase ťažký?
Pri každom vzťahu sú dvaja. Rozchody sú vždy ťažké, ale uplynulo už trinásť rokov a čas všetko vyrieši.Cítil som sa dosť prázdny a potreboval som to zmeniť, lebo ja som nemohol tak ďalej žiť. Je to už za nami a ja sa k tomu nechcem vracať, najmä kvôli bývalej manželke. Ona má svoj nový vzťah, myslím si, že je spokojná a šťastná, a tak to má byť.
Aký je váš vzťah po rokoch?
Je to na istej vzájomnej úcte a pochopení. Nestretávame sa nejako extra, pretože ona je vyťažená a ja tiež. Sem-tam si napíšeme esemesku...
Rozviedli ste sa, znovu ste sa oženili a narodila sa vám dcéra Tarunka (10). Čo to s vami urobilo?
Svoj život rozdeľujem na míľniky. Narodenie Tarunky bol jeden z nich, ktorý pre mňa veľmi veľa znamenal a ja som sa ho snažil vychutnať. Teraz je z nej už malá slečna a je krásne pozorovať, ako rastie, ako sa mení. Svoju dcéru a svoju rodinu nesmierne milujem.
Vaša dcéra má nezvyčajné meno.
Ľudia nás obviňujú, že je to také cielené a zámerné, vraj sa chceme odlišovať, pretože aj moja sestra sa volá Asňa, čo je indické meno. Ale to je náhoda. Hľadali sme meno, ktoré by sa hodilo k priezvisku. Obaja sme si vyberali, ale akosi sme sa na žiadnom nezhodli. Kaťa potom začala hľadať v zahraničných menách a našla tam Tarunu. Neznamená nič extra. Je to dcéra akejsi bohyne a je to indické meno.
Ste veriaci?
Nechodím pravidelne do kostola. Nie som ani katolík, ani evanjelik. Ja som taký zvláštny veriaci. Nosím si Boha v sebe a snažím sa s ním komunikovať ako prostý človek, ktorý chce svoj život naplniť. A aby raz na jeho konci mohol povedať, že stál za to.
