"Prvá guľka sa mi zaryla do pŕs a preletela cezo mňa. Ešte som stál. Po zasiahnutí druhou guľkou do ramena som spadol na zem. Útočník pálil z pištole kalibru 9 mm, čo je poriadne silný kaliber. Ďalšiu guľku som dostal do pravej ruky a do brucha. Našťastie som ostal pri vedomí a sestra ma odviezla do nemocnice. Lekári sa čudovali, že som toľko striel v tele prežil," povedal krátko po atentáte na jar 1993 súkromný podnikateľ, bývalý najznámejší bratislavský vekslák Peter Steinhübel. Priznal, že po poslednom výstrele sa už lúčil so životom...
Ako si postrelený vysvetľoval pokus o jeho zavraždenie? "Mohlo ísť o závisť, že sa mi darí... Veľa ľudí mi dlhuje peniaze. A tak ma napríklad mohli chcieť odstaviť, aby mi ich nemuseli vracať," povedal Steinhübel krátko po strelách v rozhovore pre Nový Čas. Priznal, že sa nehanbí za to, že za bývalého režimu bol vekslák s valutami. A prečo mu prischla prezývka Žaluď: "Ako 17-ročný som kibicoval kamarátovi. Trikrát som mu poradil, aby volil žaluď. Vyhral značnú sume peňazí a mne prischla prezývka," vysvetlil Žaluď.
Vlastnil autoservis aj mraziarne
Steinhübel začínal ako nástrojár. Robotnícku profesiu zavesil na klinec ešte za socializmu. Začal vekslovať. Kapitál získal v roku 1991 obchodovaním so striebrom. Za jeden týždeň sa mu raz podarilo zarobiť až 12 miliónov Sk (398-tisíc €). Nabalil sa však až pri malej privatizácii. Na tzv. holandských dražbách s kumpánmi dokázal zastrašením odradiť od draženia iných záujemcov. Peniažky mu potom tiekli za provízie od podnikateľov, ktorí sa lacno dostali k lukratívnemu majetku.
Žaluď peniaze investoval do legálneho biznisu. Kúpil pezinský autoservis, pred ktorý nechal postaviť malú sochu slobody. Neskôr kšeftoval s pozemkami, kúpil Bratislavské mraziarne. Jeho meno bolo spájané s Tatravagónkou Poprad, hotelom Kyjev a ďalšími firmami. Páčili sa mu mladé dievčatá a rád s nimi flirtoval v bratislavských nočných podnikoch.
V televízii prispieval na Vianoce na zbierku Hodina deťom, snažil sa nájsť si priateľov medzi politikmi a hercami, navštevoval Dni polície na bratislavskom Štrkovci. Pokúšal sa získať diplomatickú imunitu.
O jeho život sa usilovali niekoľkokrát
Prežil päť atentátov. Smrť Žaluďa, ktorému sa podarilo dostať aj medzi prominentov kultúrneho a športového života Bratislavy, si želali mnohí. Prvý raz na neho v roku 1993 zaútočil atentátnik pred domom jeho rodičov v bratislavskej Petržalke. Z pištole kalibru 9 mm mu do tela vpálil päť guliek. Dostrieľaný Žaluď sa zo zranení liečil takmer rok. Neskôr pred jedným bratislavským podnikom explodovala nálož pod Steinhüblovým autom v čase, keď sa k nemu blížil. Výbuch zranil jeho ochrankára. V máji roku 1999 prežil ďalšie dva pokusy o vraždu. Neznámy strelec na jeho luxusné auto vypálil na Bajkalskej ulici. Ochrankár, ktorého strela trafila, mlčal. Pri ošetrovaní lekárom tvrdil, že sa postrelil sám. Žaluď aj tentoraz vyviazol so zdravou kožou.
Osudná chyba, ktorá ho stála život
Približne hodinu pred polnocou sa 4. augusta 1999 Žaluď spolu s ochrankármi objavil v areáli Bratislavských mraziarní. Priviezol sa na červenom Ferrari v sprievode s VW Golf. V druhom aute sedeli dvaja jeho ochrankári. Žaluď vystúpil z auta a požiadal ich, aby mu pristavili jeho pancierový mercedes. V tej chvíli Žaluďa ostreľovač trafil strelou do boku. Trhavý projektil mu poškodil viacero vnútorných orgánov. Ochrankári zraneného Žaluďa previezli do nemocnice, kde mu však život už nedokázali zachrániť.
Odhodenú ostreľovaciu zbraň policajti našli. Kriminalisti zakrátko zistili, že puška Sauer s puškohľadom patrila Nemcovi Hansovi Jochenovi P. Ten v októbri 1998 prišiel na Slovensko na poľovačku. Kým Nemec s priateľom z Rakúska večeral v pohostinstve v bratislavskej Petržalke, ktosi mu ukradol luxusný tereniak Mitshubishi Pajero. V kufri auta bola puška, ktorá skončila u ostreľovača. Polícia vraha nevypátrala.
Peter Steinhübel je pochovaný na petržalskom cintoríne.
