Stalo to však ešte v 13. storočí. Išlo o pápeža Celestína V., ktorý abdikoval v roku 1294 po piatich mesiacoch pôsobenia v tomto úrade. Svätý Celestín V., vlastným menom Pietro Angelerio de Marrone, bol benediktínskym mníchom a 192. pápežom rímskokatolíckej cirkvi.
Koncom 13. storočia sa niekoľkokrát stalo, že Petrova stolica bola kratší či dlhší čas neobsadená. Takmer jedenásť mesiacov bol uvoľnený po smrti pápeža Honoria IV. († 3. apríla 1287). Zhromaždenie kardinálov sa totiž nedokázalo dohodnúť na spoločnom kandidátovi. Ich nejednota a neskrývaná túžba po moci spôsobili, že až 22. februára 1288 bol za pápeža zvolený Mikuláš IV. (1288 - 1292). Ešte dlhší čas bol pápežský úrad neobsadený po Mikulášovej smrti († 4. apríla 1292). Vtedy nebol pápež zvolený dokonca dva roky a tri mesiace. Po sérii bezvýchodiskových rokovaní sa nakoniec kardináli dohodli a za pápeža zvolili osemdesiatpäťročného Pietra de Marroneho. Zvolenie starca v takom vysokom veku bolo určite východiskom z patovej situácie a malo oddialiť voľbu nového, všetkými akceptovateľného pápeža.
Hračka v rukách kráľaHistorické záznamy uvádzajú, že za zvolením Pietra de Marroneho stál on sám. Pri vysvätení v aquilskej bazilike Santa Maria di Collemaggio prijal meno Celestín V. Bol to však jednoduchý a skromný muž, ktorý sa stal hračkou v rukách sicílskeho kráľa a po piatich mesiacoch v úrade si uvedomil, že nemá schopnosti zastávať tento úrad a preto 13. decembra 1294 abdikoval.
Po Ponciánovi v roku 235 a Benediktovi IX. v roku 1045 sa stal tretím pápežom v cirkevnej histórii, ktorý odstúpil z pápežského úradu. Po ňom nedobrovoľne abdikoval v roku 1415 Gregor XII.
