Spievala už na všetkých svetoznámych operných pódiách. Pred dnešným vystúpením na pódium má sopranistka Adriana Kučerová (35) napriek tomu trému. Prijala totiž ponuku stať sa moderátorkou najprestížnejšej spoločenskej udalosti roka, veľkolepého Plesu v opere. Možno preto, že má rada výzvy a dokonca- ako sama tvrdí, je tak trochu uletená. Od konzervatívnej opernej divy má naozaj ďaleko.
Rok ste začali Bratislavským novoročným koncertom 1. januára. Aké to je neoslavovať Silvester, ale hneď pracovať?
Vystupovala som tu už tretíkrát. Keďže som chcela odspievať koncert, ktorý je v dopoludňajších hodinách, nebolo možné oslavovať Silvester do neskorej noci. Napriek tomu sa naň vždy teším, pretože sa s ním spája úžasná atmosféra. Je príjemné začať Nový rok práve takto.
Na Slovensku sa zdržíte o čosi dlhšie, pretože ste dostali ponuku moderovať Ples v opere. Prekvapilo vás to?
Vôbec som to nečakala. Keď ma oslovili, myslela som si, že ma chcú ako speváčku. Keď som sa dozvedela, že ide o moderovanie, ostala som až šokovaná. Mám veľký rešpekt pred profesiou, v ktorej nie som doma, a nerada sa miešam iným do remesla. Najprv som dosť váhala a mala tendenciu povedať nie. Potom ma však prehovorili. (smiech)
Už ste niekedy niečo podobné robili? Alebo to bude vaša moderátorská premiéra?
Nemám žiadne skúsenosti s moderovaním. Nie som hanblivá, som zvyknutá stáť na javisku, a obzvlášť v opere, a komunikovať s ľuďmi. Bude to pre mňa niečo nové. Teším sa, ale aj bojím. Ale dúfam, že to všetko dobre dopadne, budem sa snažiť podať čo najlepší výkon.
Vy ste už na plese vystupovali, poznáte priestor aj program...
Áno, dôverne poznám prostredie Národného divadla. Mám rada tú atmosféru. Vystúpim aj ako speváčka a už sa teším, že tentoraz budem mať vlastne dve polohy.
Čaká vás viacero nádherných rób. Poviete nám meno aspoň jedného návrhára, ktorý ich pripravil?
Budem mať šaty od Hanky Převrátilovej a Roberta Bartolena, v tomto čase sú už hotové a sú naozaj krásne. Šaty od Hanky majú pre mňa dosť nezvyčajnú farbu, budú totiž modré. Mám veľa šiat, ktoré sú koncertné a v podstate aj plesové, ale v modrej farbe nemám ani jedny. Takže aj toto bude pre mňa nové.
Koľkokrát si operná diva ako vy môže obliecť jedny šaty?
Bolo by mi ľúto, keď by som si nejaké krásne šaty, ktoré mám rada, obliekla len raz. Počas roka mám veľmi veľa koncertov, snažím sa to obmieňať. No zdalo by sa mi nerozumné, aby som šaty po jednom vystúpení niekam odložila.
Koľko šiat máte vo svojom šatníku? Zvyknete si ich aj požičiavať?
Šaty si nepožičiavam. Vždy si ich dám ušiť u rôznych návrhárov, mám niekoľko obľúbených. Alebo si kúpim hotové. Stále dokupujem nové skrine do bytu aj so šatami (smiech). K tomu patria šperky, topánky a tak to pomaly rastie. Je to príjemné. Skoro každé dievča má sen obliecť si raz princeznovské šaty. Mne je to dopriate v podstate neustále. To je môj pracovný úbor (smiech).
S vašou profesiou však súvisia aj menej príjemné veci. Musíte byť neustále v perfektnej kondícii, nemôžete meniť farbu vlasov a účes... Ako sa o seba staráte?
Nemám žiadnu špeciálnu starostlivosť, snažím sa žiť zdravo, tráviť veľa času na čerstvom vzduchu, nárazovo športujem. Doprajem si aj dobroty, snažím sa tešiť zo života. Dôležitý je aj pozitívny postoj, snažím sa usmievať, pretože to je to najdôležitejšie - mať chuť do života.
Vaším najchúlostivejším pracovným nástrojom sú hlasivky. Akú vyžadujú starostlivosť?
Volá sa to hlasová hygiena a znamená vhodný výber repertoáru, aby zodpovedal mojim možnostiam. Aby sa nespievalo príliš veľa, príliš často. Dôležitá je aj technika a najmä relax a spánok. Pred spievaním potrebujem aspoň osem hodín spánku.
Máte hlasivky poistené?
Na Slovensku to nie je možné. Skúšala som sa o tom informovať, ale nedá sa to. Mám obyčajnú zdravotnú poistku.
Spomínali ste, že máte plný diár. Čo vás čaká po Plese?
Január je plný koncertov. Už vo februári však odchádzam do Berlína, kde začínam s prípravami ďalšej inscenácie. Potom mám koncert v Prahe, Paríži, neskôr odchádzam do Atén a znova sa vraciam do Paríža... Do leta bude voľných dní málo a v Bratislave sa ukážem len na chvíľku. Nemám stále angažmán v žiadnom opernom dome. V našom opernom svete to funguje tak, že jednotlivé operné domy si umelcov rezervujú na pár rokov a preto viem, čo ma čaká. Kalendár je pre mňa jasný, viem presne, čo budem robiť nasledujúce dva - tri roky.
Kde sa vidí Adriana Kučerová o desať rokov?
Pracovne nemám žiadne sny a vízie. Túžby, čo som mala, boli v podstate už naplnené. Nikdy som nebola príliš ambiciózna. Mala som šťastie, že som sa dostala do rúk výborných pedagógov. Keď som sa ako 23-ročná odklonila od učiteľovania a dala sa na dráhu opernej speváčky, rodičia si mysleli, že je to len ďalší z mojich rozmarov. A pozrite, trvá až doteraz (smiech). Jednoducho sa to tak vyvinulo a ja som sa nikdy nezamýšľala nad tým, čo by som pracovne mohla ešte dosiahnuť. Svoju budúcnosť vidím skôr inak - moje predstavy sa nespájajú s prácou.
A s čím teda?
Nechcem tráviť toľko času mimo domu. Slovensko mi veľmi chýba, ťažko sa mi odchádza. Dúfam, že budem čím ďalej, tým menej cestovať a hádam sa budem mať raz ku komu vracať, mať rodinu, aby som mohla byť šťastná aj v súkromí, ktoré trochu trpelo na úkor kariéry. Preto verím, že sa to raz obráti a ja sa budem venovať viac sebe, rodine a naplnia sa moje súkromné sny.
Žiť s umelkyňou je zrejme náročné. Nebije sa občas vo vás lietanie v oblakoch s realitou?
Lietam si v oblakoch, ale nie kvôli práci. V tej stojím pevne nohami na zemi. Nikdy som nemala tendenciu mať nejaké maniere. Operný svet a ľudí, ktorých v ňom stretávam, je plný inšpirácie a stále je priestor na zlepšovanie sa. Som veľmi sebakritická, za každým vystúpením sa ohliadnem a rozoberám chyby, hľadám, čo by sa dalo zlepšiť. Ulietavam si skôr v súkromí. Ja som stále také dieťa.
Ako sa to prejavuje?
Viem sa tešiť z maličkostí. Príroda ma vie dokonale nabiť. Odchádzam do reality, od smutnejších chvíľ. Doprajem si veľa zážitkov, dám sa nahovoriť na každé dobrodružstvo. Som ochotná do hodiny zbaliť si kufre a odísť na druhý koniec planéty a o pár dní sa zase vrátiť. Viem sa odviazať, som jednoducho taký hedonista. Vo mne zostala detská duša, som hravé stvorenie.
Ste úspešná, milá, pekná... Stretávate sa aj so závisťou?
Uvedomujem si, že mi bolo dopriate naozaj veľa, za čo som vďačná. K závisti však nie je až tak veľa dôvodov: za mojou prácou sa skrýva drina, množstvo odriekania a psychického napätia. Vystúpiť na pódium pred tisíckami ľudí s veľkým orchestrom je obrovská zodpovednosť. Všetko je na vás, nemá vás kto ,podržať‘ a očakáva sa od vás stopercentný výkon. Nikoho nezaujíma, že ste sa zle vyspali, máte problémy v rodine, alebo meškalo lietadlo. Viem, že toho veľa mám, no na druhej strane musím aj veľa odovzdať a obetovať. Ale robím to rada.
Zaznie posledný potlesk a vy sa odoberiete do hotela. Býva vám smutno?
Po koncerte prichádza taký zvláštny pocit prázdnoty. Napätie opadne, človek ostane sám. Často mám po koncerte nejakých hostí, ideme na večeru. Ale mnohokrát som aj sama. Vtedy analyzujem, čo bolo dobré a čo zlé. Niekedy to má prímes radosti, ale aj smútku. Po nás ostávajú len dojmy a zážitky, nevytvárame nič hmatateľné. Som emotívny človek a ak diváci prežívali vystúpenie tak, ako som si priala, je mi smutno, že sa to celé skončilo. Najradšej by som zotrvala v tom krásnom momente a bola v tej eufórii stále.
