Mnohí Jiráskovej kolegovia a známi sú z tejto smutnej informácie zdrvení. Pre viacerých bola jedinečnou a nezabudnuteľnou dámou, ktorú mali radi a vážili si ju. Prinášame vám reakcie niektorých z nich.
Tomáš Töpfer, riaditeľ Divadla na Vinohradoch
Odišla veľká legenda českého divadla. Všetkým nám bude chýbať. Vybavuje sa mi v seriáli Život na zámku. Nakrútili sme spolu 52 častí, bolo to vyše roka práce. Ona nebola len mojou kolegyňou, hrala mi maminku. Dokonca som jej tak aj hovoril.
Už mi odišiel ďalší blízky človek, že si pripadám ako sirota. S Jiřinkou sme boli od môjho vstupu do vinohradského divadla.
Ladislav Trojan, herec
Celý život sme sa mali veľmi radi. Veľmi ma to mrzí. Pred Vianocami som jej volal a dohovárali sme sa, že by som sa zastavil. Medzi sviatkami mi pripadala smutná. Chcel som ju navštíviť teraz, až bude trochu viac času. Bohužiaľ.
Karel Smyczek, režisér
Jiřinka, aj keď použila sprosté slovo, tak vždy zostala dámou, a takých žien je dnes málo.
Je mi to veľmi ľúto, mal som ju rád. Stretávali sme sa ako priatelia, mali sme medzi sebou pekný vzťah.
Bola to moja partnerka, keď som hosťoval v Divadle na Vinohradoch. Z tých kolegýň, napriek tomu, že bola najstaršia, pôsobila, že je najmladšia. Vedel som, že sa na ňu môžem kedykoľvek obrátiť. Stratil som veľkú priateľku.
Božidara Turzonovová, herečka
Nikdy sme spolu nepracovali. Priamo sme sa stretli asi dvakrát pri hosťovaní vinohradského divadla u nás. Je to veľmi smutné, očakávalo sa to a pre ňu je to vykúpenie.
Hrali sme spolu v českom filme Samorost, ale to je už 30 rokov. Spomínam si na ňu nielen kvôli tomu. Bola to výnimočná herečka so zvláštnym, silným zmyslom pre iróniu. Keď bola riaditeľkou vinohradského divadla, niekoľkokrát som tam hosťoval s naším divadlom. V súkromí bola veľmi inteligentná a mala veľký zmysel pre humor a dalo sa s ňou veľmi príjemne porozprávať.
Je mi to ľúto. Tí, ktorí sú skutočne veľkí, nás opúšťajú a to nie je nikdy veselé.“
Jan Fischer, kandidát na prezidenta
Je mi to nesmierne ľúto,
S
Jiřina Bohdalová, herečka
V piatok, keď som u nej bola naposledy, hovorím: „A čo koňačik?“ Odmietla. A ja som vedela, že už je zle. Cigaretku si ešte dala. Pre ňu to však bolo vyslobodenie.
