Medailová i výkonnostná bilancia najmenšej 47-člennej výpravy je najhoršia v histórii. Honotenie olympijských hier však chce nechať na športových zväzoch. Tvrdí, že Londýn ukázal realitu slovenského športu a myslí si, že ak okamžite nezmeníme systém, o štyri roky to bude ešte podstatne horšie.
Ste spokojný s tým, čo sme v Londýne predviedli?
- Nebudem OH hodnotiť, nechám to na realizačné tímy a zväzy. Štyri roky mali všetky prostriedky a páky práve zväzy, pretože olympijský Top tím sa zásahom ministerstva školstva zrušil. To, čo vyprodukovali sme videli.
Nemáte pocit, že práve Londýn je reálnym obrazom slovenského športu, a že Peking, Atény, či Sydney, boli dosť krivým zrkadlom?
- Nepovedal by som, že úplne krivým, lebo slovenský šport tie úspechy reálne vyprodukoval. Ale naozaj boli nad rámec toho, čo sa v slovenskom športe deje. Tu sa to ukázalo v plnej nahote.
Ten nadštandardný počet medailí na predchádzajúcich hrách tak bol slovenskému športu paradoxne na škodu...
- Dá sa to tak povedať. Ak by sme to riešili už po Aténach, mohli sme mať 12 rokov k dobru. Pozrite sa na Slovincov. Zmenili celý systém pred desiatimi rokmi a je ich vidieť aj na letných aj zimných olympiádach.
Sklamali vás tri bronzové a jedna strieborná medaila?
- Najväčší problém je v tom, že naši vynikajúci športovci pomaly končia a za nimi je obrovská diera. Iba cyklista Peter Sagan a triatlonista Richard Varga ukazujú, že v mladom veku môžu byť v svetovej špičke. Inak tlak mladých necítiť. Otázka počtu medailí nie je až taká alarmujúca ako tento fakt.
Čo vás teda okrem Sagana a Vargu ešte potešilo?
- Každý športovec, ktorý tu ukázal svoje maximum, prípadne prekonal sám seba a očakávania ľudí. Atlétka Lucia Klocová, aj plavkyňa Denisa Smolenová, strelec Erik Varga i štvorkajak.
Počuli sme tu dosť výhovoriek: Hrašnovú rozptýlil potlesk, Cibulkovej sa šmýkalo, Velďákovej fúkalo, Sagan bol nervózny z ľudí v dedine... Nebolo toho až príliš?
- Sagana by som z toho vynechal, po pretekoch sa nevyhováral na nič, vysvetlil čo sa nepodarilo. My však vo všetkom zaostávame. Žiadni lekári, športoví vedci, či laboratóriá. Veci robíme na kolene, tréneri si nerobia denníky, nikto nič nevyhodnocuje, nekontroluje, neoponuje. Každý si robí prípravu individuálne, akoby potajomky – viď Hrašnová, sestry Velďákové, alebo aj Kuzminová. To nie je v poriadku. Nikoho neinšpirujú, nepotiahnu ostatných. Nefunguje to, tak prichádzajú výhovorky.
Nemrzí vás, že nemáme zlato?
- Zlato je veľmi vysoko. Na zlato treba životný výkon, čo sme vlastne videli pri každom olympijskom triumfe, ktorý sme doteraz získali. Teraz sa to reálne čakalo jedine od Hochschornerovcov, ktorí sami dobre vedia, že mohli zajazdiť aj lepšie. To si však už musia rozobrať oni. My si rozoberme to, z akých športov vlastne máme medaily.
Suma, ktorá ide ročne do športu od štátu je známa, okolo 33 miliónov eur, ale systém rozdeľovania vyvoláva spory a nie je úplne jasný a prehľadný. Nebude práve tu tá najväčšia chyba vo financovaní?
- Tá suma je na šport veľmi málo. V tomto sme na chvoste Európy. Určite sa však dá rozdeliť lepšie a spravodlivejšie. Ale treba sa zhodnúť na kritériách: čo sledujeme, čo chceme podporiť. Či reprezentáciu, či masový šport, alebo šport mládeže. A kto to má rozdeľovať. Či nejaké centrum, alebo obce, ako zriadovatelia škôl. Centrálne sa napríklad podľa zákona nedajú podporovať kluby, iba zväzy. Takže kluby pomaly zanikajú a prvú rušia mládež.
Nestálo by za pokus investovať všetko iba do mládeže a urobiť z reprezentácie vec cti? Reprezentanti sú väčšinou profesionáli platení klubmi, prečo by ich mal ešte podporovať štát? Je to ich práca, ktorú si vybrali.
- Zoberme si džudistu Milana Randla, alebo triatlonistu Richarda Vargu, ktorý musel prejsť celý svet po Svetových pohároch, aby sa kvalifikoval na OH. Klub, alebo stredisko vrcholového športu to nemá šancu zaplatiť.
Ak sa tým neuživia, nech robia niečo iné. Športovec je profesia, ako každá iná. Si dobrý herec, lekár, právnik – nemáš problém sa uživiť. Si zlý – máš problém a štát ti neprispeje. Prečo by mal športovcom?
- Áno, niektoré športy by mali šancu uživiť sa reklamou a sponzormi. Ale u nás nemáme zákon o sponzorstve. Firmy, ktoré by chceli podporovať šport nemajú žiadne výhody. Kto bude dobrovoľne platiť a pritom mu nikto nepomôže? Ani legislatíva, ani daňové úľavy.
Prečo sa teda slovenský šport nezjednotí a netlačí na štát aby v prvom rade vyriešil legislatívu, byrokraciu a dane, namiesto toho aby stále len pýtal peniaze?
- Verím, že do konca roka sa to podarí. Jedna vec je zákon o športe, ale ten všetko nevyrieši. Treba upraviť aj zákony o odvodoch, o daniach, sponzorstve, výťažku z lotérií a podobne.
Ale to počúvame už 20 rokov a stále sú to tie isté reči typu: „Treba sa zjednotiť a komunikovať so štátom.“ Už by bolo dobre urobiť niečo konkrétne...
- Áno, to je pravda. Ale vždy treba k tomu dobrú vôľu, ochotných ľudí a vhodné podmienky a to trvá. Po roku 1989 chcel byť každý nezávislý, robiť si veci samostatne, rozhodovať si o svojich peniazoch. To bol vývoj, názory sa konečne lámu v tom, že individuálne nikto nič so štátom nevyrieši. Jediná šanca presadiť veľké zásadné veci a zmeniť systém je v tom, že budeme držať spolu.
Ale to nebudete nikdy, lebo sa stále budete dohadovať o peniazoch.
- Áno, ale vždy je lepšie keď sa budeme hádať my a nebude to direktívne riešiť nejaký úradník na ministerstve. A dohádať sa konečne musíme, lebo tie peniaze potrebujeme. Musíme sa dohodnúť, zmeniť celý systém a to veľmi rýchlo, inak budeme o štyri roky na OH v Riu de Janeiro veľmi smutní.
Tak povedzte konkrétny termín.
- 24 novembra 2012. Vtedy je Valné zhromaždenie SOV. Dajte nám šancu...
