Sedemdesiatnici opatrujú v stiesnených podmienkach pravnuka so štyrmi vážnymi diagnózami po detskej mozgovej obrne. Nutne by potrebovali novú kúpeľňu, pretože ho už nevládzu prenášať. Malý Kristiánko nevie rozprávať, ani sa hýbať a len slabo vníma dianie okolo. Keď však zbadá starkých, hneď mu zaiskria oči. Akoby vedel, že sa na nich môže spoľahnúť. Tí naňho, na rozdiel od vlastných rodičov, nezanevreli. „Keď sa Kristián narodil, mal 95 gramov. Je na 80 percent postihnutý. V hlavičke má hydrocefalus, pľúcka sa mu nevyvinuli, má len jednu malú ľadvinu a trpí aj epileptickými záchvatmi,“ hovorí prababka Eva Ludviková (69).
Na vnučku nenájde dobrého slova. Rozviedla sa, našla si druha a o prvorodeného sa odmietla starať. Chcela ho dať do ústavu. „Nespomenie si ani na jeho narodeniny. Ja som povedala, že len cez moju mŕtvolu! Dokedy dožijem a budem vládať, tak sa o neho postarám,“ rozhorčuje sa babka. S manželom trávia celý čas opaterou pravnúčika. Srdce pre deti im pomohlo postieľkou. Prababka Kristiánka kŕmi striekačkou, umýva, prebaľuje, dáva mu lieky.
No už cíti, že nevládze. „V horúčavách som ho aj trikrát sprchovala. Do kúpeľne ho však musím vniesť na rukách. Najprv odpracem stolík, priviažem dvere a bokom vojdeme,“ vysvetľuje. Nutne by potrebovali prestavbu, stála by asi 3 300 eur. Úrady im prispieť odmietli. „Každý večer plačem. Prosím vždy Boha, aby prežil ďalší deň,“ vraví so slzami v očiach.
