Zavára, varí lekvár, cestuje, moderuje, účinkuje v divadelnej verzii televíznej relácie 7edem, s. r. o., a stále je v kontakte so svojím niekdajším spolupracovníkom
So Sedmičkou ste sa presunuli do divadla. Je to iný druh adrenalínu?
Neviem, či je to práve o adrenalíne, ale je to určite iné... Predovšetkým je to divadlo, teda „živý“ priestor. Sedia v ňom diváci, ktorí si za lístky zaplatili, a je teda viac než isté, že nás vidieť a počuť chceli. Reagujú úprimne, nie sú pod tlakom televíznej výroby, kde sa často stáva, že im dopredu niekto „nalinajkuje“, kde, kedy a ako by sa mali smiať. To sa, samozrejme, prenáša aj na nás, na javisku... sme slobodnejší, otvorenejší, nemusíme si dávať pozor na každé slovo, a ja ako moderátorka sa nemusím stále pozerať na hodinky, aby som ustrážila časový limit a nenahnevala režiséra, ktorý pri nadmernom množstve „materiálu“ potom musí sedieť v strižni o hodinku-dve dlhšie...
Sedmička bola najprv na Markíze, potom na Jojke... Keď ste dostali ponuku presunúť sa po tretíkrát, neboli ste tak trochu skeptická, či to má zmysel?
A viete, že nie?! Len som mala trošku obavy, či takýto glosátorský formát „uživí“ divadelný priestor, diváka, a aj nás... Po prvých dvoch predstaveniach sa už tak nebojím. A nebola som pri tejto ponuke skeptická aj preto, že sedím po boku kolegov a priateľov, s ktorými sa cítim dobre, ktorým dôverujem, a ktorých rada vidím nielen na javisku, a to je, teda aspoň pre mňa, pri rozhodovaní veľmi dôležité... A ešte niečo dôležité: naším „domácim“ je principál tohto divadla pán
Tak ako všade aj v televízii sa história opakuje a je možné, že opäť bude dopyt po reláciách, aké ste robili spolu s Oliverom Andrásym... Vy ste sa však v médiách vyjadrili, že by ste do tej istej rieky už určite nevstúpili. Prečo?
Hm, prečo... Viete, ja to príslovie o tej rieke ani nemám veľmi rada. Veľakrát som už do tej istej rieky vstúpila a preplávala som na druhý breh bez problémov. Je to asi o mojom vnútornom pocite, ako keď kdesi v krížoch cítite, že stačilo, že táto etapa sa už jednoducho skončila. Bola veľmi dlhá, bola veľmi fajn, nemálo v mojom živote znamenala, ale skončila sa. Tuším 27 rokov sme s Oliverom, ako on hovorieva „poskakovali“ pred rozhlasovým mikrofónom, pred kamerou, na zájazdových javiskách, v spoločnej firme. A je viac než vzácne, že sme to napriek veľmi odlišným povahám a názorom na mnoho vecí v živote tak dlho spolu vydržali. Hreje ma aj pocit, že všetko, čo sme spolu robili v rámci rozhlasovej či televíznej zábavy, malo svoju „štábnu“ úroveň, že môžeme pokojne chodiť po uliciach, a keď nás ľudia pristavia, tak väčšinou s otázkou, prečo už na tej obrazovke nie sme, prečo niečo zase nerobíme. To je veľmi fajn pocit. Ale hovorí sa: Ako je veľké umenie včas prísť, je rovnako veľké umenie včas odísť!
Znamená to, že s Oliverom nepracujete – azda potajme – na niečom novom? Lebo on by sa podľa všetkého rád vrátil...
Nepracujeme... teda spoločne. Oliver možno – potajme – pracuje sám?! (smiech) Nestretávame sa v súkromí tak často, aby sme hovorili o svojich „tajných“ snoch a túžbach, ale viem si predstaviť, že mu tá práca chýba... Oliver je totiž, aj keď nevyzerá, mimoriadne pracovitý človek. A tvorivý a nápaditý... V tejto etape života mi pripadá ako Golem, vyvalený kdesi vo svojej záhrade, ktorý čaká na niekoho, na niečo, čo mu vloží do hlavy tú zázračnú guľôčku. To by ste videli, ako by parádne ožil, aj by zafučal (smiech), lebo pary má podľa mňa ešte až-až! A viem si predstaviť aj to, že by sa nemusel nikde vracať, že by mohol začať „orať“ na úplne inom poli... Politika, právo?! Veď sa ho opýtajte... „Neprináleží ti za druhých hovoriť!“ povedala by moja mama!
A čo vy? Nebavilo by vás sedieť napríklad v nejakej veselej porote talentovej šou?
Čakáte, že poviem – nie, však?! To je zase o jednom prísloví – nikdy nehovor nikdy! Aj keď, „veselá“ porota, to je dosť skľučujúca predstava... (smiech)
V akom intenzívnom kontakte ste s Oliverom zostali po ukončení spolupráce? Mali ste ten typ vzťahu, ktorý nič neroztrhne?
Samozrejme, že sme v kontakte, po dlhých rokoch sme dokonca boli pred pár týždňami na takej poznávacej spoločnej dovolenke, a posedeli sme spolu aj pri príležitosti jeho nedávnych menín... Mali sme čas hovoriť aj o všeličom inom, nielen o pracovných problémoch. Veľa som sa o ňom dozvedela... (smiech)
Na tej dovolenke ste čo poznávali?
S manželom sme sa nechali nahovoriť Oliverom na plavbu loďou okolo Anglicka, Škótska a Írska. Neoľutovali sme.
V televíziách sa zrejme z roka na rok zvyšoval tlak... Pracovalo sa v poslednom čase ťažko?
Fúúú, tak toto je otázka na dlhú debatu, ale pokúsim sa v skratke... Nepracovalo sa „ťažko“, pretože sme sa všetky televízne výroby snažili robiť tak ako vždy, poctivo, najlepšie, ako sme vedeli, ale tlak sme, samozrejme, cítili, a to, že sledovanosť je v súkromných televíziách limitujúca, je pochopiteľné. Je otázne, či to, čo nás vystriedalo, je naozaj zábavné v pravom zmysle tohto slova, a kam to posúva diváka?! Priznám sa úprimne, že ja už ani neviem, čo „tam dávajú“, ako hovorieva moja susedka... Prosím, nech to neznie tak, že si prihrievam svoju kašičku, ale naozaj sa veľmi často stretávam s názormi, že im televízna zábava (dokonca aj rozhlasová) „nášho typu“ chýba... Typy televíznych projektov, v ktorých som účinkovala, ale aj mnohé iné, by možno mohli nájsť svoje miesto vo verejnoprávnej televízii. Ale verejnoprávna televízia, to je téma, ktorú by momentálne nerozlúskli ani „pod lampou“... (smiech)
Väčšinou ste účinkovali aj vo viacerých reláciách naraz, teraz sa už nejaký čas v televízii neobjavujete. Jednoducho povedané, čím si vypĺňate čas a vďaka čomu napĺňate peňaženku?
V podstate ste si aj sám odpovedali... Keď som bola malá, hrávali sme s otcom karty o peniaze. Mama sa hnevala, ale mala to márne... Hra mala väčší spád a napätie, a keď mi išla karta, šup s výhrou do prasiatka. Nebola som ten typ, čo všetko „prehajdáka“. To mi ostalo dodnes... Občas, samozrejme, pracujem, ale vyberám si, takže potom mám z toho nielen zárobok, ale aj radosť a zážitok... Ako pred pár týždňami, keď som moderovala otvárací a záverečný ceremoniál na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach. A potom, mám manžela, ktorý ma zatiaľ tiež v kartách neprehral... (smiech)
Predpokladám, že vy ako vášnivá záhradkárka si takto uprostred leta maximálne užívate práve priestor okolo domu: polievate, okopávate, ovoniavate, zberáte úrodu...
Predpokladáte správne, zabudli ste ešte na zaváranie a varenie lekváru. Práve včera 44 pohárikov marhuľového, nekúpite?! (smiech) V polovici augusta sa s bratovou rodinou chystáme na tradičnú „hríbovačku“ do môjho rodného Tisovca, a tak dúfam, že pribudne aj sušenie dubákov. Z týchto vlastnoručne „dorobených“ fajností vyrábam v decembri vianočné darčeky pre dobrých priateľov, ktorí vedia oceniť pohárik, dva domáceho lekváru a balíček sušených dubákov...
V porovnaní so zvyškom ženskej populácie ste výnimočný prípad. Hovorím o vlasoch. Väčšinou je to tak, že malé dievčatká a slečny v puberte ich majú dlhé, ženy po vydaji si ich ostrihajú a dámy po päťdesiatke sú poväčšine krátkovlasé. U vás to postupovalo presne naopak. Prečo?
Teda, vy máte ale nečakané otázky... Tak nad týmto som sa ešte nikdy nezamýšľala. Tak najvyšší čas, čo?! (smiech) Keď bolo tých televíznych výrob viac, maskérky vždy oceňovali dlhšie vlasy, aby z nich mohli „vyrobiť“ niečo iné, ako som mala v predchádzajúcej alebo inej relácii pred týždňom. Ale ono je to najmä o mne. Nie som typ ženy, čo ráno doma strávi hodinu pred zrkadlom, a raz som si už kulmu z hlavy vystrihovala. Do chvosta, do gumičky, do štipca, do šiltovky, to je moje tajomstvo!
