A nevychádzala z údivu... Spisovateľku a vydavateľku Evitu Urbaníkovú k dvojtýždňovej ceste do krajiny gejší, ryže a sakury inšpirovala kniha o Slovenke žijúcej 10 rokov v Japonsku - Sushi v dushi, ktorú nedávno vydala. „Denisa Ogino mala príbeh a ja som ho spísala. Keď sme sa stretli a rozprávala mi, ako Japonci žijú a premýšľajú, veľakrát som si to overovala aj na internete,“ vysvetľuje Evita, ktorej krajina vychádzajúceho slnka učarovala.
Keď teda prišla jedinečná príležitosť navštíviť japonský vidiek, neváhala ani chvíľu a rýchlo si pobalila kufre. Hoci zo začiatku vyzeralo všetko rovnako ako u nás, postupne ju realita vyviedla z omylu. „Odlišné bolo už len samotné zoznámenie, pri ktorom si vôbec nepodávajú ruky, ale uklonia sa do pása. Alebo, keď má niekto nádchu a raz si kýchne, hneď chodí s rúškom na tvári,“ opisuje japonskú ohľaduplnosť Evita. „Kus takejto pokory by sa zišiel aj na našich cestách, lebo tam sa skutočne trúbi len vtedy, ak niekto niekomu ďakuje.“
Nevedia piť
O Japoncoch je známe, že nevedia piť. Na vlastné oči sa o tom presvedčila aj Evita. „Majú iný metabolizmus a skutočne im stačí len pár pohárikov a sú na šrot. Hoci ja som sedela pri druhom pohári vína, oni už boli ako zvieratká,“ smeje sa. A tak mala známa spisovateľka možnosť pozorovať dve úplne odlišné tváre miestnych obyvateľov. „Cez deň žijú v pracovnom strese, kde od nich všetci žmýkajú maximum a večer sa potom v baroch tak odviažu, že by sa za to nemusel hanbiť nikto ani vo štvrtej cenovej. Bolo to celkom vtipné, keď som počas dňa videla japonských mužov ako fantastických a disciplinovaných riaditeľov škôl a večer sa zrazu ocitli na štyroch...“
Chcú byť Európanky
Vidieť blonďavú, alebo dokonca ryšavú Japonku s obrovskými umelými mihalnicami, ružovými podkolienkami a topánkami na extrémnom podpätku nie je žiadna zvláštnosť. „Tie baby majú komplex zo svojho výzoru, lebo sú to štíhle a rovné laty. Kompenzujú si to tým, že si kupujú značkové veci,“ hovorí o európskom komplexe miestnych žien Evita. „Aj sedemdesiatročná babka išla do chrámu s kabelkou od Louisa Vuittona.“ Japonky z mesta Kyoto boli fascinované Evitou, aká je pekne biela. Dokonca sa s ňou chceli študentky aj odfotiť. „Deti nám chytali vlasy, mihalnice a pozerali na nás ako v zoologickej,“ spomína si s úsmevom spisovateľka.
Manželstvo je zmluva
Keď sa Evita priznala, že má na Slovensku firmu, podniká a má dve deti, pozerali na ňu ako na mimozemšťana. „Na japonskom vidieku vládne ťažký patriarchát. Ženy majú sklonenú hlavu a poslúchajú, muž sa stará o rodinu a nosí domov peniaze. Po rozvode ide dieťa automaticky otcovi,“ vysvetľuje, ako to chodí v Japonsku.
Žena sa bežne stará o deti, prestáva pracovať, alebo má prácu na polovičný úväzok.„Muž zarába peniaze, nosí ich domov a žije si svoj život. Chodí do hostesingových barov a nerieši domáce záležitosti ako u nás,“ porovnáva odlišnosti kultúr vydavateľka.
Hotely lásky
Intímny život manželov v Japonsku je nielenže úplná katastrofa, ale funguje na veľmi podivnej báze. „Páry si chodia užívať do hotelov lásky, ktoré sú anonymné a nie je tam ani recepcia. Návštevník zaparkuje svoje auto a tabuľkou si prekryje poznávaciu značku, aby ho nemohli identifikovať. Potom si vyberie izbu a zaplatí kreditkou,“ vysvetľuje, ako to chodí v japonských hoteloch lásky Evita. Len čo sa však Japoncom narodia deti, intimita sa z ich života začína vytrácať. Veľmi veľa chlapov po tridsiatke je preto buď impotentných, alebo si zaháňajú apetít v hostesingových baroch, ktoré sú v Japonsku na každom kroku.
Rande cez mobil
Klasické rande v Japonsku nezažijete. Aj spôsob zoznamovania mladých ľudí vie byť niekedy prinajmenšom zvláštny. „Nemajú diskotéky a ani intímnosti si neprejavujú na verejnosti,“ vykresľuje život japonskej mládeže Evita. Dokonca si spomína aj na jedno netradičné rande mladej dvojice. „Sedeli sme v reštaurácii vedľa asi osemnásťročného chlapca s dievčaťom. Za dve hodiny si nepovedali ani slovo len sedeli s telefónmi v rukách, jedli a esemeskovali si,“ spomína si na zážitok, ktorý ňou otriasol, ale v Japonsku to nie je nič nevídané.
Vedia slúžiť
Najlepšie služby nájdete rozhodne v Japonsku. Aj keď sa miestni ľudia snažia urobiť vždy maximum, ospravedlnia sa, že nemohli urobiť viac. „Ospravedlňujú sa, keď dávajú na stôl jedlo, alebo keď vám telefonujú, že vyrušujú. Aj naša domáca sa nám každý deň ospravedlnila za to, ak sa nám náhodou zle spalo,“ dodáva na záver Evita.
