Usmievavá, ukecaná, uletená a neustále v pohybe. A hoci má dobrú prácu, skvelú rodinu a kopec priateľov, predsa jej len niečo chýba. Netají sa tým, že túži po partnerovi a dieťati, o ktoré kedysi prišla.
V jojkárskom Paneláku roky robíte pomocnú réžiu. Zrazu ste sa však objavili pred kamerou ako pochabá východniarka a seriálová manželka Števa Skrúcaného. Už ste mali anonymity dosť?
Nechcela som sa vrátiť na obraz, ale zrejme naozaj platí nikdy nehovor nikdy. Myslela som si, že to bude len epizódna postava, ale zrazu som tam stále a Andy Kraus píše a píše... Ale takmer nič nemusím hrať. A nakoniec sa mi to po trinástich rokoch zapáčilo...
Kedysi ste sa objavovali na televíznej obrazovke a mali ste rozbehnutú sľubnú kariéru. Prečo ste s ňou skoncovali?
V televízii som začínala ešte ako vysokoškoláčka a bola som tam deväť rokov. Robila som mládežnícku reláciu Crn crn a medzitým som ešte hrala v bábkovom divadle v Banskej Bystrici. Potom ma zavolali do televízie v Košiciach, kde som si vymyslela detskú reláciu Ciky-caky a tiež som robila v rádiu Twist. Popularita mi však prekážala, a tak som sa začala venovať práci v zákulisí televízie. Písala som scenáre, robila dramaturgiu prvej SuperStar v STV, neskôr VyVolených v televízii JOJ.
Tam ste boli niečo ako psychológ a poradca pre súťažiacich. Tajuplný hlas z vily. Prečo ste to robili práve vy?
Možno preto, že som komunikatívna. Bolo treba hovoriť so súťažiacimi aj s ich rodinami a byť k dispozícii vždy, keď si niekto zmyslel ísť sa vyžalovať do hovorne. Zozačiatku to bolo celkom fajn, ale keď sme to už robili rok, povedala som si: stačilo. V živote by ma do takejto roboty nikto nedostal. Rok som sa nemohla pohnúť z Bratislavy. Keď súťažiaci ráno vo vile vstávali, ja som tam už musela byť. Domov som odchádzala, keď si líhali do postele, často aj o druhej v noci. Keď som si ja ľahla do postele, zvonil telefón, že sa musím vrátiť do hovorne. Bola to ťažká práca a vzala mi desať rokov života.
Ako teda zvládate svoju popularitu dnes?
Akosi to neriešim. Nemám s tým problém, mám svoju prácu a nie som vzťahovačná.
Postava Monče v Paneláku, ktorú stvárňujete, mnohým pripomína Noru Mojsejovú alebo Carmen Geissenovú. Inšpirujú vás?
Prirovnávajú ma k nim, ale moji kamaráti tvrdia, že hrám samu seba alebo moju mamu, ktorá keď začne rozprávať, ide desať minút v kuse. Nesnažím sa napodobňovať Mojsejovú, ale keďže som temperamentná Košičanka, zaťahujem a rozprávam presne tak ako ona. Najlepšie je, keď mi volajú kamarátky z východu a hovoria: „Dada, ale my takto nezaťahujéme,“ a ja im na to: „A vy čujéte, ako rozpraváte?“ (smiech)
Spomínali ste mamu. Vraj aj ona predáva hrnce. Zásobuje vás radami?
Nepýtam si rady, mne stačí, keď ju sledujem. Nie sú to len hrnce, ale rôzni pomocníci do kuchyne a je nimi tiež zaprataná takmer celá domácnosť v Košiciach. Mama mi vždy hovorí, čo popredala, aké majú stretnutia, kde mala svoje výrobky. Vyžíva sa v tom, hoci je povolaním učiteľka v materskej škole. Priznám sa, že ma jej práca kedysi fascinovala a nechcela som byť ničím iným.
Čo vás teda odradilo?
Mama ma v škôlke učila tri roky a strávila som tam s ňou aj väčšinu času po vyučovaní. Veľmi ma to s detičkami bavilo. Keď som si potom podala prihlášku na pedagogickú školu do Levoče, vôbec to mamu netešilo. Vedela, že je to náročné. Po škole som dostala na pol roka umiestenku v rómskej osade. A tam sa moje ilúzie o učiteľstve nadobro rozplynuli.
Zažili ste niečo nepríjemné?
Mala som devätnásť rokov a bála som sa, pretože tá škôlka vyzerala ako jedna búda. Dokonca som sa musela učiť rómsky, pretože mi niektoré deti vôbec nerozumeli. Riaditeľka ma upozorňovala, že musím mať na sebe vždy biely plášť, aby vedeli, že som buď doktorka, alebo učiteľka. Raz sa mi stalo, že ma jedna mamka ráno hľadala so sekerou. Ešteže sme mali zdatnú kuchárku, ktorá ma ochránila. Niektoré deti boli poriadne zúbožené a jednoducho som to nezvládala. Radšej som poslúchla mamu a išla študovať bábkové herectvo. Odmalička som recitovala, spievala, chodila som do ľudovej školy umenia na dramatický odbor, účinkovala v Zlatej bráne...
Vraj ste aj veľká cestovateľka. Kto vás na dovolenkách sprevádza?
Kamaráti. Sme veľká partia, v ktorej sú Košičania aj Bratislavčania. Keď som prišla do Bratislavy, tak som sa začala kamarátiť s Vladom Voštinárom a jeho rodinou. Aj ich som vtiahla do tejto východniarskej partie a teraz sa stretávame aj u neho na chalupe. Takisto to bolo aj s Martinom Nikodýmom. Do Malajzie a Thajska nás išlo z partie až dvadsaťpäť. Tento rok ideme do Španielska a na jeseň možno potápať sa do Egypta.
Aj s Gabikou Dzuríkovou ste veľká kamarátka. Odkiaľ sa poznáte?
Sme spolužiačky z vysokej školy, len ja som bola o ročník vyššie a ona študovala herectvo. A keďže bola Košičanka ako ja, hneď som si ju vzala pod patronát. Bývali sme spolu na internáte a neskôr aj na priváte. Sme veľké kamarátky a aj dovolenky trávime spolu. Často chodievame na ostrov Hvar. Zakaždým, keď si na rozlúčku hádžeme peniaz do mora, tak si vravíme, že o rok už musíme prísť s partnermi. Vrátime sa a povieme si: „No, nevyšlo to, možno o rok.“ (smiech)
Vy hovorievate, že ste sa vydali za prácu. Nie je to len výhovorka?
Aj kolegovia sa čudujú, ako je možné, že som sama, lebo ja aj deti zbožňujem a nemám ich. No nejako mi to nevyšlo. Viac som pracovala, ako sa venovala vzťahom. Všetkých mužov, čo som postretala, boli len kamaráti. Dokonca mi robili bodygardov a potom sme sa smiali, že takto si chlapa nenájdem, pretože sa nikto ku mne ani nepriblíži. No a roky ubiehali...
Chcete azda povedať, že ste zatiaľ nemali ani jeden vážny vzťah?
Mala, dvojročný. Ešte v Banskej Bystrici a myslela som si, že s ním prežijem celý život. Ale akosi nám to spolu nevyšlo. Dokonca som bola aj tehotná, ale potratila som a nakoniec sme sa rozišli. Ale nikdy som nemala partnera, s ktorým by som bývala. Možno sa mi ho ťažko hľadá, lebo neviem flirtovať, neviem dať najavo city a vraj mám klapky na očiach.
Prísť o dieťatko bola pre vás bolestivá skúsenosť. Ako ste to v sebe spracovali?
Veľmi som túžila po dieťatku a na to, že som tehotná, prišla skôr moja mama ako ja. Pozrela sa na mňa a povedala: „Dada, ty si tehotná!“ Síce som priberala, ale nevenovala som tomu pozornosť, pretože som v tom čase mala veľa roboty. Urobila som si baby test a naozaj... Veľmi som sa potešila. A bolo to o to horšie, keď som samovoľne vo štvrtom mesiaci potratila. Týždeň som ležala v nemocnici ako bez duše.
Viete aj, aké pohlavie malo dieťatko?
Lekár sa ma pýtal, či to chcem vedieť. Povedala som, že nie, ale v podvedomí som tušila, že to bolo dievčatko. Chcela som mu dať meno Valika. Moja mama so mnou zostala mesiac a dávala ma dokopy. Nepotrebovala som síce psychiatra a ani lieky, ale bolo to ťažké obdobie. Mama ma naštartovala znova do života. Hovorila, že som ešte mladá a deti prídu. A tvrdil to aj lekár. To je síce pravda, ale vždy sú k tomu potrební dvaja.
Ako sa zachoval váš vtedajší partner?
Myslím, že aj jeho to zobralo, ale bol ešte dosť mladý. Ja som mala 27 rokov a on 23. Bol práve na vojenčine, všetko sa to akosi rýchlo udialo a nič sme neriešili. Potom sme sa prestali stretávať a dodnes o ňom nič neviem. V tom veku by mi neprekážalo byť aj slobodnou matkou, dnes však už rozmýšľam úplne inak. Nechcela by som žiť bez otca svojho dieťaťa.
Aký musí byť muž, aby sa vám zapáčil?
Páči sa mi, keď muž je chlapom a aj v domácnosti dokáže niečo opraviť, urobiť... Niekedy si aj tak predstavujem, aké by to bolo, keby som žila s partnerom. Dokonca mi aj gynekologička povedala, že ešte aj dieťa by som mohla mať. A ja ho aj chcem a pokojne by som na čas zanechala aj svoju prácu. Ale kde si mám hľadať partnera, na diskotékach? To už ťažko. Myslím si, že mi zostáva iba to, ak ma s nejakým fajn mužom zoznámia moji kamaráti. Ale možno sa tento rok už konečne dočkám...
Niečo sa predsa len črtá?
Veštenie nemám rada, ale kamarátka z Prahy, ktorá sa zaoberá tarotovými kartami, mi poslala esemesku: „V lete niekoho stretneš, budúci rok svadba!“ Tak to som naozaj zvedavá. A ešte som chytila aj svadobnú kyticu, keď ju nevesta hádzala. Ale pravda je taká, že som bola jediná slobodná, ktorá ju chytala. (smiech)
Zmierili sa rodičia s tým, že ste zatiaľ sama?
Našťastie ma do ničoho netlačia. Mama hovorí, že pokiaľ by som si mala nájsť nejakého ožrana alebo zlého chlapa, tak radšej nech som sama. Všetko, čo má prísť, vraj príde. S nami doma nejaký čas žila bratova dcéra Viktória (21) aj so švagrinou, takže som si ju tak vnútorne privlastnila.
Žije v Bratislave?
Zatiaľ nie, ale chystá sa sem. Býva s mamou v Košiciach, ale môj brat, teda jej otec, žije tu. Je druhýkrát ženatý a má ešte šesťročnú dcérku. S bratom Markom sme si vždy dobre rozumeli. Sme ako dvojičky, lebo je medzi nami len rok rozdiel. Ešte aj mama nás obliekala rovnako. Brat pracoval v televízii TA 3, teraz je v rádiu, švagriná zasa robí strihačku v Markíze. Ich dcérka si zahrala v Paneláku, chce byť herečkou a hovoria, že je celá ja. Naši rodičia sú už na dôchodku. Aj oni by sa za nami presťahovali z Košíc do Bratislavy, ale my si nevieme predstaviť, že by sme už nechodili domov na východ. Ale ešte tam máme deväťdesiatpäťročnú babičku a ja som vraj celá ona.
