Jedným slovom dáma, ktorá si svojimi umeleckými výkonmi podmanila divákov na Slovensku i v Česku. Mnohí odborníci označujú profesorku Emíliu Vášáryovú za herečku svetových kvalít. V piatok 18. mája oslávi 70. narodeniny.
Všetci, ktorí poznajú Milku Vášáryovú roky, vedia, že je ako zrelé víno. Vek jej neubral na kráse, múdrosti, pokore, skôr naopak. Za svoju kariéru stvárnila viac ako sto divadelných, filmových i televíznych postáv. Hoci o profesii herečky nikdy nesnívala, jej výrazný dramatický talent prevážil túžbu stať sa psychologičkou, astrologičkou či profesorkou dejín umenia.
Neustále v pohybe
Milkin otec Jozef pochádzal z Banskej Štiavnice a na svoje mesto bol patrične hrdý. Začiatkom päťdesiatych rokov vytvoril známu postavu štiavnického Nácka. Ako ľudový rozprávač vystupoval v rozhlase, televízii a v estrádnych programoch.
Ešte ako mladý učiteľ vyučoval istý čas na Štátnej meštianskej škole v Turzovke. Tam sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Hermínou Schmiedovou. Pochádzala z Hornej Štubne a v meštianke učila nemecký jazyk a nemeckú literatúru. Keď mladého Vášáryho povolali do vojenskej služby na východný front, s Hermínou sa zobrali. V máji v roku 1942 sa manželom v Hornej Štubni narodila dcéra Emília. Istý čas však Milka vyrastala v Turzovke, kde mladá rodina bývala v malom učiteľskom byte v priestoroch školy. Potom sa presťahovali do Banskej Štiavnice a tam prišla na svet Milkina o šesť rokov mladšia sestra a tiež slávna herečka Magda.
Ako každé dieťa, aj Milka sa rada hrávala s kamarátkami, a keď chcela mať od malej sestry pokoj, vyložila ju vždy na plot z tují. Spoločných zážitkov zo štiavnických jazier a hôr však mali neúrekom. „Od jari do jesene sme so sestrou plávali v jazerách, v zime sme sa na nich korčuľovali a na kopcoch sánkovali. Boli sme neustále v pohybe...,“ povedala v jednom rozhovore.
Facka ako remeň
Milka už odmalička spievala, recitovala, učila sa hrať na klavíri, chodila na balet a gymnastiku. Ako osemročná už účinkovala v ochotníckom divadle. Na Hviezdoslavovom Kubíne si ju všimol Andrej Bagar, vtedajší rektor VŠMU, a navrhol jej, aby študovala herectvo. Veľmi sa jej to nepozdávalo, ale keďže jej otec nemal v období socializmu „dobrý kádrový profil“, príliš si vyberať nemohla.
Ísť na skúšky z herectva nakoniec Milku prinútil otec. „Takú mi vpálil, že som sa rozplakala,“ spomínala herečka v jednom rozhovore. Na svojho otca a rodinu však nedá dopustiť. „Bol to veľmi starostlivý muž. Neustále sa o niečo snažil, pomáhal druhým. Dodnes mám pocit, že toľko pomáhal druhým ľuďom, až jeho srdce záťaž nevydržalo. Môj otecko sa vďaka svojmu spôsobu života rýchlo vyčerpal.“ Rodina Vášáryovcov bola zvyknutá pracovať nielen tvrdo, ale aj dôsledne a precízne.
Herecké začiatky
Už v roku 1958 si Emília Vášáryová zahrala vo filme Dáždnik svätého Petra, o dva roky neskôr vo filme Na pochode sa vždy nespieva. Do povedomia divákov sa dostala filmom Polnočná omša (1962).
„Pri nakrúcaní som sa po prvý raz stretla s pánmi Ladislavom Chudíkom, Jozefom Kronerom a ďalšími vynikajúcimi hercami. Nakrúcali sme v Banskej Štiavnici a pán režisér Jiří Krejčí ani netušil, že odtiaľ pochádzam,“ spomínala na svoje začiatky herečka v časopise Xantipa. „Rodičia pozvali niekoľko ľudí zo štábu na dobrú večeru. Sestra Magda mala vtedy asi jedenásť, dvanásť rokov, motala sa okolo a filmárov veľmi zaujala.“ O rok neskôr si Milka zahrala v ďalšom filme Až príde kocúr (1963) ako Diana po boku slávneho Jana Wericha. V tom istom roku skončila vysokú školu a dve sezóny bola členkou súboru Novej scény (1963 - 1964).
Chudík ju podržal
Milka mala vtedy 22 rokov, za sebou niekoľko filmov, ale v podstate ani nevedela, či chce v divadle hrať.
„Vtedy veľa ľudí v súbore, špeciálne v ženskom, bolo proti môjmu prijatiu do Slovenského národného divadla. Nie každý sa na moju filmovú kariéru pozeral s pochopením. Cestovala som po svete a festivaloch so slávnymi filmami Karla Zemana. Niektorí moji budúci kolegovia hovorili, že na javisko nebudem mať čas,“ priznala Vášáryová.
Svojou ponukou jej pomohol Ladislav Chudík, ktorý bol vtedy šéfom SND. Pripravovala sa inscenácia Hamleta a Milka musela uspieť v konkurze na Oféliu. „Povedal, že keď sa mi to podarí, zoberie ma. A zobral. Neskôr sa mi však priznal, že šiel trochu aj proti súboru s tým, že dokážem obstáť nielen vo filme, ale aj na javisku. Chvalabohu, že ma prijal, pretože by som sa možno ani nerozhodla pre profesiu herečky,“ povedala Vášáryová, ktorá bola počas hviezdnej kariéry veľakrát ocenená, a to nielen doma, ale aj v zahraničí.
Žiarlivosť
Život však vždy nebol len o úspechu a sláve. Učenie textov, skúšky, po večeroch divadlo, účinkovanie v televíznych inscenáciách a medzitým ešte aj nakrúcanie filmov a rodina. Po prvý raz sa vydala ako 28-ročná za športového lekára Ivana Horského, vdovca s malou dcérkou Evou. Po roku manželstva do rodiny pribudol aj syn Tomáš. Manželstvo sa však po siedmich rokoch rozpadlo.
V knihe Emília V a tí druhí, ktorá nedávno vyšla k herečkiným okrúhlym narodeninám, okomentovala slová svojho otca. „Keď som sa prvý raz vydávala, povedal mi iba: ,Bolo krave dobre...‘ čo je maďarský variant slovenského - Bolo somárovi dobre... Otca veľmi trápili vlastnícke sklony môjho prvého manžela, ktorý na moju kariéru žiarlil. Ale moje manželstvo sme ďalej nerozoberali.“
Šťastní
Do druhého manželstva so známym kostýmovým výtvarníkom Milanom Čorbom sa nehrnula, aj keď v knihe hovorí: „Viem, že mi otec pomáha. To on mi našiel môjho Milana... Už od mojich 18 rokov nás spájalo veľké priateľstvo. Pracoval v televízii a bol pri všetkých nakrúcaniach pondelkových inscenácií. Dlhé roky nám však nenapadlo, že by sme spolu mohli založiť rodinu.“
Milan Čorba ovplyvnil nielen Vášáryovej život, ale aj jej profesionálny vývoj. Vždy ho zaujímalo, čo robí, vždy ju pobádal, aby to zahrala ešte raz a lepšie. „Dvadsať rokov sme spolu pracovali a potom, keď sme sa obaja ocitli v istej situácii, sme sa rozhodli, že skúsime spoločne žiť. Trošku to prišlo ako dar.“ Zo spoločného vzťahu sa narodil syn Juraj, ktorý je dnes úspešný právnik. „Myslím si, že pre moje deti bolo moje povolanie dosť veľkou príťažou. Je veľmi ťažké venovať sa rovnakým dielom rodine aj práci. A ja som pracovala naozaj veľa. Nikdy som však deti nezaťažovala svojou profesiou.“
Žije rodinne
O herečkiných deťoch sa toho veľa nevie, ale za svoju považuje aj nevlastnú dcéru Evu. „Mám tri deti, sú dávno dospelé a jeden syn žije v Čechách. Som teda šťastná, keď sa nám jedenkrát do roka podarí zorganizovať rodinné stretnutie,“ hovorí herečka, ktorá sa teší zo šiestich vnúčat. „Ja už teraz žijem predovšetkým rodinným životom, životom mojich detí. Každé obdobie má v sebe niečo iné, ale ja by som nechcela vrátiť ani jeden deň zo svojho života. Nevraciam sa do minulosti. Čakám, čo prinesie zajtrajšok.“
Herečka storočia
Emília Vášáryová stále patrí medzi najvyhľadávanejšie herecké tváre doma i v Česku. Hrá v Slovenskom národnom divadle a na VŠMU učí herectvo. Stala sa prvou ženou, ktorá získala čestný doktorát Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne a na svojom konte má 24 výrazných ocenení vrátane ceny OTO.
Tvár v okne (1963)
Jeden z prvých filmov, kde hrala. Išlo o poviedkový príbeh z malého mesta, ktoré žije svojimi radosťami i starosťami. Režisér Peter Solan obsadil Vášáryovú do postavy mladej manželky Haruštiakovej po boku Michala Dočolomanského.
Nestyda (2008)
Režisér Jan Hřebejk nazval Emíliu Vášáryovú stradivárkami medzi hercami. Spolupracovať začali pri filme Pelíšky, Kráska v nesnázích, Horem pádem, za ktorý získala v roku 2004 Českého leva za najlepší ženský herecký výkon. Jej posledný film s Hřebejkom bol Nestyda. Zahrala si speváčku, ktorá nadviaže milostný pomer s mladším mužom Oskarom (Jiří Macháček vľavo).
Medená veža (1970)
Uprostred krásnej tatranskej prírody sa zrodil jeden z najromantickejších filmov slovenskej kinematografie. Ide o nostalgický príbeh priateľov - Pirina, Valéra a Starca - ktorí žijú šťastne v horskej chate v Stratenej doline. Po príchode krásnej turistky Sašky, ktorá sa stane príčinou mužskej žiarlivosti, je dovtedy neohrozené priateľstvo vystavené ťažkým skúškam. „Martin Hollý nakrútil film, ktorý je exkluzívny tým, že dal dokopy troch slovenských hercov, mužov - Kvietika, Mistríka, Rajniaka, čo bola silná trojka,“ povedala pre Sme Vášáryová, ktorá bola v čase nakrúcania tehotná so synom Tomášom. Kým filmografie uvádzajú vznik filmu v roku 1970, Milka tvrdí, že to bolo oveľa skôr. „Film vznikal ešte v rokoch 1968 - 1969, rok dokončenia filmu je trochu klamný. Približne v tomto období sme nakrúcali s Ivanom Mistríkom aj Baladu o siedmich obesených, ktorá získala cenu v Monte Carle. Bolo to teda skôr priaznivé obdobie. Baladu normalizácia zastavila. Medená veža spadá ešte do obdobia obrodenia a nádejí, keď sme verili, že sa veci zmenia. Môj syn sa narodil v roku 1969, a to už bol film dávno hotový.“
Drak sa vracia (1967)
Celovečerný film Eduarda Grečnera je príbehom uzavretého a neprístupného hrnčiara Martina Lepiša (Radovan Lukavský), ktorého okolie obviňuje z vecí, ktoré neurobil. Je outsiderom a obyvatelia, ktorí ho z dediny svojím spôsobom vyhnali, ho nazvali Drakom. Jeho snúbenicu Evu (Emília Vášáryová) si zatiaľ zobral za ženu Šimon (Gustáv Valach).
O sláve a tráve (1984)
Ide o poviedkový film Petra Solána, ktorý sa dotýka odvrátenej tváre slávy a úspechu. Každá z poviedok zachytáva osudy žien, ktoré sa dostali či už v umeleckom živote, alebo v športe na výslnie a museli za to zaplatiť svoju daň. Na snímke s Pavlom Mikulíkom.
