Až osem mesiacov po predčasnej a tragickej smrti manžela a svetovej hokejovej legendy Pavla Demitru († 36) v sebe našla silu hovoriť o najhorších okamihoch, ktoré navždy zmenili jej život.
Kedy ste sa dozvedeli o leteckom nešťastí? Aká bola vaša prvá reakcia?
Zavolala mi to kamarátka, že to čítala na internete, ale ja som vôbec neverila, že sa také niečo stalo. Neverila som, že je to Paľkovo lietadlo, myslela som, že je to iné. Hneď som si zapla televízor, kde stále behali titulky, že traja to prežili, tak som bola pokojná, že on prežil.
Pokúšali ste sa mu zavolať?
Volala som mu, nabiehala mi odkazovka, tak som mu nechávala odkazy. Vôbec mi nenapadlo, že on tam bol a už nie je. Nepripúšťala som si to. Celú noc som bola hore a čakala, že mi niekto kompetentný zavolá. Neskôr mi volali z ruskej ambasády a potvrdili, že zahynul. Vtedy som zistila, že niečo je strašne zlé, ale stále mi to nedochádzalo. Ešte dva mesiace po tej správe som bola mimo a až potom prišiel moment, keď som si uvedomila, že Paľko nie je. Dovtedy to môj mozog odmietal spracovať.
Kedy ste sa s ním naposledy rozprávali?
Tesne pred odletom mi volal, že bol na ultrazvuku brucha, lebo ho bolel brušný sval a bol z toho rozladený. Povedal, že letí s chalanmi do Minska, ale hrať určite nebude. Je to úplne hrozné, lebo by určite nehral. Bol nervózny a nesvoj a povedal mi, že je to asi znamenie, že má skončiť.
Máte dve malé deti. Ako sa to dozvedeli? Povedali ste im to vy?
Boli spolu so mnou v obývačke a spolu sme si zapli telku a pritom sme hrali karty. Mali sme to všetci v priamom prenose. Vedia úplne všetko od prvého momentu. Nič som pred nimi nemala šancu skryť, ani som nechcela. Malo to byť tak, ako to bolo, že sme sa to my traja dozvedeli naraz. A my traja sa s tým aj spolu vyrovnávame.
Pochopili hneď, že svojho otca už nikdy neuvidia?
Zarka pochopila, ona jediná. Lucas je moja krv, takže on reagoval presne ako ja a povedal, že to nie je pravda, že by sa to ockovi nikdy nestalo. Zarka, keď to videla, zrútila sa na zem, kopala a kričala. Myslím, že tým, ako bola s Paľkom neskutočne prepojená, tak sa tá niť medzi nimi v tom momente pretrhla a ona to pochopila. Ich puto bolo také strašne silné, že ona, najmenší člen rodiny, to pochopila ako prvá.
Je známe, že už pred odchodom do Ruska chcel váš manžel s kariérou skončiť...
Po poslednej sezóne vo Vancouvri prišiel Paľko domov skeptický, lebo mal problémy s trénerom a nedarilo sa mu kvôli ramenu. Povedal, že on už hrať asi nebude, že sa bude venovať deťom a mne. Ja som videla, aký je nešťastný a doteraz si to myslím, že človek nemôže odísť od niečoho, čo miluje, v takom stave. Vedela som, že schová do vrecka aj 20-ročných hokejistov a že by ho nehorázne mrzelo, keby odišiel od hokeja. Že by zanevrel a mohlo by ho potom mrzieť, že sa nemôže vrátiť. Preto som mu hovorila, aby nehádzal flintu do žita, mal by si ísť niekde schuti zahrať a skončiť to s úsmevom.
Nevyčítali ste si to niekedy?
Vyčítam si to v podstate každý deň... Keby som vtedy povedala, aby už nehral a vykašľal sa na to! Ale prišlo Rusko a on si povedal: ok, hokej tam je bez psychického nátlaku, nie ako v NHL. Cítili sme, že keď bude v Rusku, ja už môžem deti pomaly zvykať na život na Slovensku. Po prvom roku prišiel z Ruska iný Paľko, omladnutý, plný života, spravil tam rekordy a stal sa najobľúbenejším hráčom KHL. Vtedy sme mali pocit, že to Rusko bola tá najlepšia voľba.
Kto vám bol v prvých chvíľach najväčšou oporou? Komu ste sa mohli vyplakať?
Ja som človek, ktorému najviac pomáhala samota. Iný by možno vyhľadával ľudí a pomoc, u mňa to fungovalo tak, že ja som sa úplne stiahla a existovala som len pre deti. Spoločnosť mi nerobila dobre. Chcela som byť mimo ľudí a sama to celé začať spracovávať. V takej situácii je človek aj tak sám i keď by bol medzi ľuďmi. Nikto nepomôže, to sa nedá. ten smútok a žiaľ je len vo vás. Doma som maľovala a písala básne o Paľkovi. Pomáhali mi moji rodičia a Paľkova rodina. A deti ma spájali s realitou. Pre ne som musela žiť.
Nemá človek, ktorému sa stane takéto nešťastie, čierne myšlienky a chuť skončiť so životom?
Keby som nemala deti, neviem, čo by som urobila. Tým, že sú tu, som za ne mala zodpovednosť. Paľko by nezniesol, keby som sa opustila a zrútila a deti by to videli. To mám stále v hlave. Zrútiť som sa nemohla, ale chcem si to odtrpieť a odplakať, aby som sa jedného dňa mohla nadýchnuť.
Chýba vám manžel aj pre množstvo praktických vecí, ktoré zvyknú riešiť muži?
Paľko v podstate nikdy nebol doma. Keď ale bol, tak strašne pomáhal. Chýba mi už len to, že vyniesol smeti, išiel s malým na tréning... Keď sme si niečo kúpili, poskladal to, vymenil žiarovku. Ale najviac mi chýba ako človek, fyzicky. Na praktické veci mám ocina a kamarátov. Ale na to, pre čo som Paľa ľúbila, sa už nikto nenájde.
Z vášho života a života detí odišla aj mužská autorita...
To je niečo, s čím každý deň vnútorne bojujem a je mi neskutočne smutno. Ja smútim ako žena za mužom. Ale k tomu sa pridáva ďalší smútok, že moje deti už nemajú takého skvelého otca. Mohol im dať strašne veľa: správny postoj k životu a prioritám. Cítim sa ako bez pravej ruky, pretože deťom mohol dať oveľa viac, ako môžem dať len ja sama.
Pre mnohých fanúšikov je nezabudnuteľný moment, keď sa Pavol Demitra na MS so slzami lúčil s reprezentáciou...
Nikdy predtým neplakal na verejnosti. Dnes si myslím, že vtedy plakala jeho duša, že odchádza. Som presvedčená a prišla som na to až po tom nešťastí, že to nebol Paľko, ale jeho duša, ktorá sa lúčila so životom. On si myslel, že sa lúči s fanúšikmi, ale ja mám pocit, že to bolo niečo hlbšie.
Veríte na veci medzi nebom a zemou? Máte nejaký zvláštny zážitok?
Odkedy Paľko nie je, tak sa mi to deje stále. Pozemský život veľmi úzko súvisí s tým životom na druhej strane. Človek to absolútne nemá šancu vnímať, keď je šťastný a užíva si obyčajné veci. Ale keď sa stane tragédia, vtedy to začnete vnímať. V tej ťažkej realite, v ktorej som nechcela žiť, mi dávali zmysel veci nadpozemské. Rôzne znamenia, ktoré sú napísané v mojich básňach. Zrazu začne všetko do seba zapadať. Začnú sa vám snívať sny, ktoré by mi akoby niekto dával do hlavy, aby som sa úplne nezbláznila. Že je to osud, ktorý prišiel a nedal sa obísť.
Môžete byť konkrétnejšia?
V spálni mi neustále horí sviečka a keď zhasne, znovu ju zapálim. Keď ležím v posteli, plamienok tej sviečky sa odráža na strope a vytvára na ňom srdce, stále. Je to tvar krásneho pravidelného veľkého srdca. Niektorí ľudia na to možno povedia, že blbosť, ale pre mňa nie.
Myslíte si, že váš život sa niekedy vráti do normálnych koľají?
Už sa nevráti. Ja som išla v Paľkových koľajach, môj život bol v jeho živote. Nešla som po svojich koľajach, len po jeho. A tým, že on už nie je, nie sú žiadne koľaje a nechávam sa unášať. Dúfam, že život ma nejako sám navedie, alebo Paľko tou svojou energiou. V tomto prípade pracuje len nejaká intuícia a mozog je potlačený. Verím, že nájdem tú svoju koľaj, ktorá nikdy nebola.
Na ruke vám pribudlo nové tetovanie.
Paľkove meno. Mám na ruke všetkých svojich milovaných, ešte si musím dať Tobiaska, nestihla som. Paľko je teraz na ľavej ruke a Lucasko so Zarkou na pravej. Bol to muž môjho života, najlepší kamarát, najlepšie všetko.
Mimoriadne ťažké museli byť prvé Vianoce bez Paľa.
Strašné. Najhoršie bolo to, že sa to stalo v takom období. Prišli Dušičky, Paľkove narodeniny, Vianoce, Silvester a Valentín. Ja som sa trochu pohla z miesta dopredu a potom ma to zase vrátilo naspäť na čiaru, kde som začala. Keď tu Paľko nie je, pre mňa akoby všetko zhaslo. Sviatky nám veľmi uberali energiu. Nikdy sme nemali Vianoce bez neho, vždy sme oslavovali jeho narodeniny. Prežiť niečo prvýkrát bez neho je hrozné. Nasilu som urobila stromček pre deti, treba na ne myslieť. Ale na druhý deň pre mňa Vianoce prestali existovať.
Zdá sa, že váš smútok ani po ôsmich mesiacoch nepoľavuje.
Doma je všetko tak, akoby Paľko neodišiel. Jeho topánky sú tam, kde ich nechal. Jeho tričká som zrolovala do vákuových vreciek, aby jeho vôňa nevyprchala. Sem-tam si dám na seba jeho vôňu, alebo tričko. Aj Zarka dlho spávala v jeho tričku. Neviem si predstaviť, že by som sa niekedy mala zbaviť jeho vecí.
Nevyvoláva to vo vás ešte väčší žiaľ?
Keď som sa dostala zo šoku do ťažkej reality, začala som vyhrabávať zo škatúľ veci, ktoré dal mne a deťom a bola som zhrozená, že nám po ňom zostala len jedna podpísaná hokejová kartička! Potom som si spomenula, že mi kedysi podpísal fotku, keď sme ešte neboli ani manželia. Sedeli sme v St. Louis a ja som ho poprosila, či by mi nenapísal nejaké pekné venovanie, aby som mala pamiatku, keď sa náhodou rozídeme. Aby som sa mala čím chváliť pred vnúčatami, že som kedysi chodila s hokejovou hviezdou. Veľmi sme sa na tom smiali. Tú fotku som nedržala v ruke dobrých 10 rokov. Po dlhom hľadaní som ju našla a bolo mi strašne smutno, ale na druhej strane som bola nesmierne šťastná, lebo je to jediné osobné venovanie od neho.
