V speváckej branži je už viac ako 50 rokov, nahral viac ako 500 piesní a tlieskali mu v Nemecku, Škandinávii, na Balkáne, v Rusku, ale aj Slováci žijúci v Amerike. V živote ho však nesprevádzali len úspech a šťastie, ale aj trpké chvíle.
Na slovenskú spevácku legendu Dušana Grúňa si spomenuli pred pár dňami na gala večeri programu Šláger TV v Českých Budějoviciach. Ocenenie „Národný umelec slovenskej pesničky“ mu udelilo hudobné vydavateľstvo Československá muzika. „Nie je to titul ako za socializmu, ktorý udeľoval prezident, ale potešil ma. Zaujímavé je, že sa mi pocty dostalo v Česku a nie doma,“ hovorí spevák, ktorý ako jediný Slovák figuruje aj na dvoch nových CD, ktoré nedávno vyšli v Prahe pod názvom Hity roku 1964 a 1965. „My starší speváci máme trochu ťažké srdce na slovenské médiá. Rádiá z desiatich pesničiek hrajú len jednu slovenskú. Nikde v zahraničí tomu tak nie je,“ vraví. „A zabúda na nás aj verejnoprávna televízia. Nie je tu žiadny patriotizmus. Nedajú nám priestor, nedajú žiť našim umelcom. Človeka to irituje,“ hovorí Dušan Grúň, na ktorého STV zabudla aj v relácii Legendy Popu.
Osudná Marína
Keďže spevákov otec bol u polície, v rámci služobného postupu si mohol vybrať medzi Bratislavou a Košicami. Vyhrali Košice a Dušan tam skončil jedenásťročenku a začal študovať na Hutníckej fakulte. „Vzápätí nás 130 študentov preradili na fakultu do Ostravy. Hneď od prvého ročníka som hrával v kapele. Spolužiak totiž prezradil, že hrám na trubke a tak ma vzali do vysokoškolského dixielendu,“ hovorí spevák. Hrávali pesničky ako bol Mackie Messer a tiež nezabudnuteľný šláger Marína. Keďže nikto z kapely spievať nechcel, zostalo to na Dušanovi. A tak odštartoval svoju spevácku kariéru. „Trochu som vedel po anglicky, ale akosi sa mi nedarilo získať text. Nakoniec som rezignoval a vymýšľal si ho. Vyzeralo to, ako keď dnes niekto imituje japonštinu,“ smeje sa Grúň.
Záškolák
A keďže medzi kapelami a orchestrami existovala špionáž, rýchlo sa rozkríklo, ako Grúň spieva. Našiel si ho známy hudobník a kapelník Ivo Pavlík, bývalý manžel Věry Špinarovej a súčasný Heidi Janku. „Začal som spievať v ostravskom rádii. Ako študent som tam nahral aspoň tridsať pesničiek a päť z nich sa dostalo aj na gramofónové platne. No a to si ma už zavolali aj do Prahy,“ spomína spevák. Úspech ho však natoľko zviditeľnil, že si to všimli aj v škole. „Zo začiatku ma technika celkom bavila, ale potom sa moja pozornosť sústredila viac na hudbu. Môj školiaci profesor si ma dal zavolať a povedal, že ma počuje v rádií, vidí v televízií, ale v škole nie. Povedal, že bude lepšie, ak odídem a bude zo mňa dobrý spevák a muzikant a nie zlý inžinier,“ hovorí dnes s úsmevom Dušan Grúň, ktorý nikdy neoľutoval, že ho poslúchol. „Bol som asi jediný študent, ktorý to pred koncom školy vzdal. Trápilo ma to, ale len kvôli rodičom.“
V dobrom aj v zlom
A potom už prišli cesty do zahraničia. V čase hlbokého socializmu dostať na západ víza bolo príliš lákavé. A ešte lákavejšie boli zárobky. Kým Dušan žal úspechy v Škandinávskych krajinách a Nemecku, jeho manželka Majka trpezlivo čakala doma. „Mojou kamarátkou bola samota,“ hovorí. „Ak som dostala vízum, aby som mohla ísť za Duškom, bolo to len na pár dní. Veľa som sa naplakala, kvôli tomu, že nemáme deti, a tak som celý život len vyčkávala, kedy príde domov,“ hovorí Majka. „Samozrejme, že som sa o neho obávala aj som žiarlila. Keď som v Nemecku videla tie mladé dámy v krásnych dlhých šatách s odhalenými chrbtami, nebolo mi všetko jedno,“ priznáva. „Napriek tomu, že nám nebolo dopriate mať deti, predsa sme spolu zostali a minulý rok sme oslávili 45 výročie,“ dodáva Majka a netají sa tým, že aj po toľkých rokoch sa pri odlúčení lúčia v telefóne slovami, ľúbim ťa.
Najťažšie chvíle
Úspech však nie je všetko. Prvá daň zaň prišla v podobe toho, že Grúňovci nemajú potomka. Druhá v tom, že si Dašan v zahraničí vykričal hlas a na hlasivkách sa mu urobila nepríjemná uzlina. Musel to riešiť operáciou, a samozrejme, sa obával, či si ešte zaspieva. „Od vtedy spieval ešte lepšie,“ tvrdí jeho žena. „A musel som sa vzdať aj cigariet a tvrdého alkoholu,“ pridáva sa s úsmevom spevák. Najťažšie chvíle však Grúň prežíval, keď si z Košíc do Bratislavy prevážal mŕtvych rodičov. „Keď zomrela Duškova mama, dali sme ju spopolniť a otca exhumovať, aby sme sa mohli postarať o ich pozostatky, pretože do Košíc je predsa len ďaleko,“ hovorí Majka. „Keďže to bola pre manžela ťažká situácia, nedovolila som, aby v takom psychickom rozpoloženní išiel pre urny autom. „Cestoval som vlakom a rodičov som si niesol v cestovnej taške,“ spomína smutne Dušan Grúň. Nakoniec to, čoho sa manželia tak báli ich aj tak počkalo. V ten rok, čo spevákovi zomrela mama mal autohaváriu. Cestou na koncert ho od únavy prekvapil mikrospánok. „Policajti neverili, že z vraku auta vyšiel niekto živý,“ prezrádza Grúňová manželka. „Myslím si, že vtedy stála pri mne moja mama. Nedopustila, aby sa mi niečo stalo,“ povedal spevák.
Maťko
Dušan Grúň zo svojej sedemdesiatky traumu nemá. Pripravuje tri nové CD-čká so svetovými evergreenmi, ktoré si sám preložil a texty upravil do slovenčiny. „Prvé CD by malo vyjsť na konci mája. Nie je to jednoduchá a ani lacná záležitosť. Stojí to tisíce eur. Mám šťastie, že si veľa vecí dokážem urobiť sám a že mám dobrých kamarátov,“ hovorí Grúň. A kým sa Dušan venuje muzike a spevu, Majka sa stará o deväťmesačné šteniatko. Pribudlo do rodiny po smrti psíka Maťka, ktorý bol 10 rokov jej súčasťou.
