Na svojich cestách zažil veľa nebezpečných situácií, napriek tomu tvrdí, že bez lietania si svoj život už nevie predstaviť. Hudba je však stále jeho veľkou vášňou. Nás zaujímalo, ako sa dá sa skĺbiť život zodpovedného pilota a bláznivého rockera?
V roku 2006 ste ohlásili definitívny koniec kapely INEKAFE a začali ste sa venovať škole pre pilotov. Prečo?
Ročne sme hrávali vyše 100 koncertov a začalo sa nám to stávať povinnosťou. A v hudbe a vôbec v umení nemôže byť povinnosťou nič. Prišla tridsiatka a ja som si povedal, ešte je čas a chuť vyskúšať niečo ďalej. Dnes, s odstupom času, to hodnotím ako veľmi dobrý krok. Hudba je dnes pre mňa ventilom z lietania a lietanie ventilom z hudby.
Ako k tomu vlastne prišlo, že ste sa rozhodli stať pilotom?
V roku 2005 som letel s mamou do Moskvy a vtedy som sa náhodne dostal do kokpitu vďaka tomu, že ma spoznali letušky. Tam padlo rozhodnutie. Myslel som si ale, že človek nemôže byť pilotom len tak, že musí byť najskôr vojakom. Piloti mi to vysvetlili a hneď ako som zatvoril dvere kokpitu, som povedal mame, že idem robiť pilota.
Znie to veľmi jednoducho. Čo všetko ale treba podstúpiť?
Najskôr som začal s malým lietaním a potom som si zobral úver aj na výcvik na veľké lietanie. Počas tréningu na malom vrtuľovom lietadle som pozvoľna prestal s kapelou, lebo som si nevedel predstaviť, že by som mal zároveň hrať aj lietať. Reálne by sa nedalo odohrať sto koncertov za rok a popri tom lietať. V leteckej škole sú tri stupne, ktorými človek musí prejsť. Prvé je malé vrtuľové lietanie, potom nasleduje teória dopravného pilota, prístrojový a dvojmotorový výcvik, spolu 200 hodín. Mne to všetko trvalo asi tri a pol roka. Chvíľu som robil dispečera, lebo v Bratislave nebolo voľné miesto pilota. Najskôr som lietal biznis jety (lietanie pre súkromné osoby, pozn. red.) a potom boeing.
Nerozpustili ste kapelu aj kvôli zdraviu? Predsa len, pilot by mal mať dobrý sluch a vaša hudba nie je najtichšia...
Nebol to primárny dôvod. Ale jedna vec je, že do štyridsať rokov je pilot monitorovaný raz ročne a po štyridsiatke dvakrát do roka. Musí chodiť na prehliadky a tam kontrolujú nielen sluch, ale aj všeličo iné. Je dobré, keď je organizmus vyrovnaný a nemá nejaké výrazné odchýlky. Nechcel som ho dráždiť.
Nemáte niekedy v lietadle strach?
Ako sa to vezme. V letectve to nie je tak, že skončíte školu a dajú vám do ruky lietadlo. Najskôr sedíte v dvojčlennej posádke, kde je kapitán, ktorý je v podstate zodpovedný za let a robí finálne rozhodnutia, ak by o niečo naozaj išlo. V rámci kooperácie sa môže stať, že bude súhlasiť s mojimi rozhodnutiami, keď danú linku letím, ale môže sa rozhodnúť podľa seba. Riadenie si väčšinou striedame, jednu cestu letí on, druhú ja. On má ale na palube posledné slovo.
Aké najnebezpečnejšie situácie ste už vo vzduchu zažili?
Aj také, keď sme naozaj mali obaja plné ruky roboty. Boli búrky, lietali okolo nás grécke stíhačky, míňalo sa palivo a všetky blízke letiská boli obsadené. Samozrejme, mám rešpekt, ale musím danú situáciu riešiť. V letectve sa hovorí, že hrdinov sú plné cintoríny, správny pilot by mal mať strach, ale z neho vyvodzovať určité výstupy, ktorými potom riadi lietadlo. Ten strach tam je ok, ale zas nie je čas naň myslieť. Zažil som aj núdzové klesanie kvôli pretlaku alebo neposlúchnutie riadiaceho pri opakovaní nepodareného priblíženia v Azerbajdžane v totálnej hmle. Keby sme ho poslúchli, tak lietadlom vpálime rovno do Malého Kaukazu so 140 cestujúcimi na palube. Pri takýchto scenároch si vždy poviem, že dnes sa umierať nejde a ideme s tým pristáť.
To znie dosť nebezpečne...
V kokpite nastávajú mixy rôznych situácií, keď treba zabudnúť na rutinu a improvizovať a pritom využiť všetky svoje schopnosti. Sú napríklad kombinácie, keď je okolo letiska veľká premávka, počujete, že riadiaci situáciu celkom nezvláda, je tam zlá angličtina, lietadlom šklbe vietor, lebo práve prechádza nejaký front. Treba veci predvídať a stále riešiť. Sme tam dvaja a vtedy si to rozdelíme. Napríklad sme z Tripolisu evakuovali Angličanov, boli sme nad letiskom, ktoré bolo úplne obsadené a pod nami vybuchovali líbyjské muničné sklady, sadali sme v strašnej búrke... Kapitán bojoval s riadením, ja s plynmi. V takých okamihoch sa ukáže, či je posádka kvalitná. Zatiaľ sme to vždy zvládli bez problémov.
Ako sa pozeráte na hrozné letecké nešťastia?
Je mi to veľmi ľúto, je to vždy tragédia. Konkrétne napríklad Paľo Demitra. Bol to kamarát, mal rád našu hudbu. Keď som sa to dozvedel, skoro som odpadol. Pri leteckých nešťastiach sa vždy riešia cestujúci, ale mne je veľmi ľúto, že nikto si nespomenie na posádku, ktorá tam takisto zahynula. Bohužiaľ, vo väčšine prípadov zlyhá ľudský faktor. Veľmi tieto nešťastia neštudujem, len vidím, ako to v kokpite funguje. Lietadlo musí byť jednoznačne v dobrom stave, kapitán nesmie pri preberaní dovoliť, aby malo akýkoľvek nedostatok. Treba dodržiavať postupy, ktoré sú zadefinované.
Lietate do rôznych svetových destinácií. Máte vôbec čas pozrieť si mestá, do ktorých dopravujete cestujúcich?
Je pravidlom, že z 85 % nie, pretože letíte tam a o krátky čas späť. Lietadlo sa povysáva, doplnia sa voda a palivo, poupratuje sa a už sa znova letí. Na letisku sme zhruba 45 minút, keď stihneme nastaviť mašinu, nahodiť navigáciu a urobiť nejaké papiere.
Kam najčastejšie lietate?
Lietam na Boeingu 737 v rámci Európy, severnú Afriku, Egypt, Maroko, Škandináviu. Najďalej som letel do Indie, a to boli veľmi zvláštne lety s medzipristátím v Gruzínsku, bolo to magické, krásne. Sú to úplne iné kraje a majú aj svoje zvláštnosti - napríklad keď prelietavame Afganistan, tam s nami komunikujú americkí riadiaci, ktorým sa treba ohlásiť pred vstupným bodom do vzdušného priestoru, inak po vás môžu poslať stíhačky. Je tam veľmi ťažké vôbec nadviazať spojenie, nakoľko sú tam hory a nie je tam signál. Vtedy premýšľate, či tam vôbec letieť. Vždy sa nám podarilo spojiť na poslednú chvíľu. Je to adrenalín.
Stalo sa vám niekedy, že keď ste z kokpitu zahlásili svoje meno, počkali si na vás po pristátí fanúšikovia?
Je nepísaným pravidlom, že to vždy hovorí kapitán, niekedy ma predstaví a niekedy nie. Lietame viac zo zahraničia, takže ľudia netušia, kto je nejaký Vratko Rohoň. Párkrát sa ale stalo, keď sme lietali nejaké charterové lety z Bratislavy, že sa ľudia tešili, výskali, fotili sa. Je to milé.
Momentálne sa ale znova vo väčšej miere venujete aj hudbe. Prečo ste sa rozhodli oživiť kapelu, keď ste už raz ohlásili koniec?
Spravili sme rozlúčkové koncerty s DVD s tým, že sa tak dôstojne rozlúčime. Ale ľudia to ešte viac rozvírili a nedali pokoj, tak sme sa rozhodli pre comeback s tým, že sme si jasne definovali pravidlá hrania. Neberieme všetky ponuky, festivaly a koncerty si vyberáme. Aby to spolu s našimi ďalšími aktivitami nebol blázinec.
Čo máte radšej, lietanie alebo muziku?
Aj jedno, aj druhé by mi veľmi chýbalo, ak by som s tým prestal. Muzika je vec, ktorú riešim od svojich 14 rokov, odkedy hrám na gitare. Ale som strašne rád, že lietam a že mám možnosť lietať s boeingom. Je to strašne tvrdý chlebíček vzhľadom na možnosti osobného voľna a súčasnú situáciu v letectve, ale ten úžasný pocit riadenia lietadla na svete nič nenahradí.
Čo nové chystáte v hudbe pre svojich fanúšikov?
Nové CD vyšlo minulý rok, volá sa Právo na šťastie a pokrstili sme ho veľkolepo v boeingu priamo nad Vysokými Tatrami a s našimi fanúšikmi. Najbližšie obdobie sa budeme venovať koncertom v mestách, ktoré nie sú klasickými turné zastávkami. Leto bude v znamení letných festivalov. O novom albume zatiaľ neuvažujeme, aj keď už vznikajú nejaké veci, ktorými by sme mohli prekvapiť. To si ešte necháme pre seba. Chceli by sme sa dostať do Poľska, lebo je to veľký rockový národ. Môžem prezradiť len toľko, že pre našich fanúšikov práve dokončujem takú lahôdku s názvom AIRINEKAFE, vďaka ktorej si budú môcť so mnou zalietať či už na malom, alebo veľkom lietadle. Dokonca si budú môcť sami zapilotovať boeing na simulátore. Ale o tom niekedy inokedy.
