Kapitán v sprievode vrchného dôstojníka, hospodára, hlavného inžiniera, vrchného stevarda a staršieho lekára vykonali podľa námorného zvyku prehliadku celej lode. Kapitán Edward J. Smith odslúžil omšu, pri ktorej mu asistoval lodný orchester.
V tento deň zohrala kľúčovú úlohu aj postava Brucea Ismaya, generálneho riaditeľa White Star Line. Titanic prekonal dňom čo dňom väčšiu vzdialenosť. Ismay mal podľa nepotvrdených správ požiadať hlavného inžiniera Josepha Bella, aby v posledný alebo v predposledný deň plavby, plávala loď plnou rýchlosťou. Ismay toto tvrdenie na vyšetrovaní poprel. Podľa vlastných slov a aj podľa iného člena posádky bolo všetkým zrejmé, že Titanic rýchlostný rekord neprekoná. V hre bolo iba prekonanie prvej plavby Olympicu. Ismay mal neskôr prebrať od kapitána varovanie o prítomnosti ľadovcov. Preto Ismaya neskôr po katastrofe titulovali za „superkapitána“. V každom prípade za všetko bol zodpovedný kapitán Smith. Zasahovanie do priebehu plavby sa Ismayovi nikdy nedokázalo. Možné špekulácie však spôsobili, že odstúpil zo všetkých pozícií a stiahol sa do ústrania.
Katastrofa pokojnej noci
Titanic skutočne zvyšoval čoraz viac svoju rýchlosť. Maximálnu hranicu 48 km/h nikdy nedosiahol. Pasažieri si počas posledných hodín existencie lode všimli zvýšený hluk motorov. Vonku bola veľká zima, na palube sa nezdržoval takmer nikto. Plukovník Archibald Gracie odštartoval posledný deň plavby squashom a plávaním v bazéne. René Harrisová utrpela zlomeninu ruky, Alfred Rush oslavoval svoje 16. narodeniny. Bol to jeho posledný sviatok. O pár hodín odmietol nastúpiť do záchranných člnov. Podľa vlastných slov chcel zostať na lodi s mužmi.
Noc zo 14. na 15. apríla bola nezvyčajne pokojnou. Na oblohe nesvietil Mesiac. Jeho svetlo sa odrážalo od ľadovcov, čo pomáhalo lodiam pri vyhýbavých manévroch. Na hladine Atlantiku sa nenachádzali žiadne vlny okrem tých, ktoré vytváral Titanic. Na prvý pohľad pokojnú atmosféru narušovali varovania od ostatných lodí. Týkali sa, samozrejme, ľadovcov. Loď Rappahannock dokonca Titanic varovala svetelným zariadením. Varovanie poslala aj loď Californian, ktorá sa stala jednou z kontroverzných súčastí tragédie.
Varovania preberal rádiotelegrafista Jack Phillips. Zamestnanec telegrafickej spoločnosti Marconi sa venoval najmä odosielaniu súkromných správ pasažierov. Ich počet pribúdal. Pravdepodobne prepracovaný Phillips úplne zabudol na minimálne tri varovania. Nikdy neopustili jeho pracovňu a nedostali sa ku kapitánovi či ku dôstojníkom. Boli to posledné varovania, ktoré Titanic dostal. Rádiotelegrafista Californianu upozorňoval Titanic na ľadovce aj desiatky minút pred zrážkou. Zaneprázdnený Phillips reagoval podráždene. Svoju úlohu zohrala konkurencia dvoch telegrafický spoločností. Cyril Evans z Californianu pracoval práve pre inú. Odmietnutý Evans zostal vo svojej pracovni ešte chvíľu a približne desať minút pred zrážkou Titanicu s ľadovcom išiel späť. Jeho kolegovia z posádky z nočnej služby videli signálne rakety Titanicu. Až do rána ho nezobudili.
Ľadovec na obzore
Bolo 23:39 večer 14. apríla 1912. Službu v hliadkovom sťažni mali Frederick Fleet a Reginald Robinson Lee. Prvý menovaný uvidel 25 až 30 metrov vysoký ľadovec ako prvý približne 500 metrov pred sebou. Zvonom vyhlásil poplach a okamžite zavolal na veliteľský mostík. Na druhom konci sa ozval hlas šiesteho, mladšieho dôstojníka J.P. Moodyho: „Ďakujem,“ povedal neskutočne pokojným tónom a všetko ohlásil veliacemu prvému dôstojníkovi Murdochovi. Murdoch prikázal dva za sebou idúce manévre a spätný chod, aby sa loď vyhla ľadovcu, ktorý bol na pravo boku. Titanic sa najprv nasmeroval doľava a potom naspäť doprava. Ľadovec zasiahol Titanic pozdĺž pravej časti. Nespôsobil mu trhlinu dlhú takmer 100 metrov, o čom boli vedci presvedčí desaťročia, ale niekoľko menších trhlín, cez ktoré sa začali valiť voda. Atlantik začal prenikať do Titanicu v oblasti prvého až tretieho nákladného priestoru a piatej a šiestej vodotesnej komory. Murdoch porušil pri manévri základné pravidlo. Parníkom sa odporúčalo naraziť na ľadovec radšej priamo ako zo strany. Murdoch bol pravdepodobne pod tlakom a nechcel byť zodpovedný za zbytočné zdržanie. Jeho rozhodnutie bolo jedným z hlavných dôvodov príčiny skazy plavidla.
Reakcie pasažierov a posádky boli diametrálne odlišné. Podľa prvotnej prehliadky štvrtého dôstojníka Josepha Boxhalla neboli škody veľké. Podrobnejšie skúmanie Thomasa Andrewsa prinieslo konečný verdikt – lodi zostávalo podľa neho 90 minút života. Čím nižšie boli pasažieri ubytovaní, tým viac cítili náraz. Niektorých pasažierov tretej triedy vymrštila zrážka z postelí. No napríklad Andrews nezacítil ani chvenie. V tretej triede sa cestujúci hrali s veľkými kúskami ľadu. Stevardi upokojovali zopár nepokojných pasažierov. Howard B. Case veselo volal na kamaráta. Ako mnohí, aj on predpokladal, že sa odlomil časť lodnej skrutky. „Aspoň bude viac času na bridž,“ pochvaľoval si. Jeho telo sa nikdy nenašlo. Ďalší z pasažierov si za sprievodného smiechu kolegov vypýtal ľad do svojej whiskey.
Kuriči, ktorých priamo zasiahla voda, sa zabávali na účet svojich kolegov. Mali ich prísť vystriedať, lenže sa zdržali odpratávaním svojich vecí, ktoré zaplavovala voda. Keď bola situácia v komorách plných vody neúnosná, kuriči sa išli presunúť inam pomocou únikových rebríkov. Murdoch síce vydal ihneď rozkaz uzavrieť vodotesné dvere, komory však boli vodotesné iba horizontálne, vertikálne nie. Smutnou kapitolou ostal osud kuriča Johna Shepherda, ktorý utrpel zlomeninu nohy. Kolegovia ho uložili do jednej miestnosti. Spomenuli si na neho, až keď bolo príliš neskoro – na rebríku počas úteku.
Najväčšími hrdinami tragickej noci sa stalo 35 strojníkov. Kuriči opustili nezaplavené kotolne o 01:40, teda 40 minút pred potopením lode. Strojníci pracovali do posledných chvíľ. Keď sa konečne dostali na palubu, bolo už príliš neskoro. Nezachránil sa ani jeden z nich. Vďaka nim bola na Titanicu elektrina až do dvoch minút pred potopením. Takisto sa výraznou mierou pričinili o záchranu ľudských životov. Andrews predpovedal Titanicu 90 minút. Strojníci udržovali v chode čerpadlá takmer do svojho skonu. Titanic sa preto potápal takmer tri hodiny.
Začiatok evakuácie
Niekoľko minút po zrážke spôsobila unikajúca para hluk, cez ktorý sa len ťažko dalo komunikovať. Tento stav našťastie netrval dlho. Kapitán Smith vyhlásil evakuáciu päť minút po polnoci. Prvý čln dosadol na hladinu Atlantiku o štyridsať minút neskôr. Ako prvá do neho nastúpila Dorothy Gibson. Titanic mal k dispozícií 16 klasických drevených člnov, dva bezpečnostné a dva skladacie. Ich kapacitou dokonca prevyšoval zákony britského ministerstva obchodu. Do každého zo 14 člnov sa mohlo zmestiť 65 ľudí, do štyroch po 47 a do dvoch po 40. Celková kapacita záchranných člnov bola 1 178 miest, čo vôbec nestačilo na záchranu všetkých cestujúcich. Ak by pasažieri poznali toto číslo, určite by k evakuácii nepristupovali flegmaticky a dokonca v niektorých prípadoch aj so sarkazmom.
S evakuáciou váhali všetky triedy pasažierov. Cestujúcich prvej triedy museli stevardi osobne prehovárať. Jedna z nich dokonca odmietla otvoriť dvere. Tretia trieda bola podstatne na tom horšie. Stevardi nepúšťali na člnovú palubu mužov, aby nenastala panika. Viaceré ženy ich nechceli opustiť, preto ostali do posledných chvíľ vo svojich kajutách. Chudobní cestovatelia sa báli opustiť svoj jediný majetok a nechceli zbytočne riskovať. Mnohým bránila v evakuácii jazyková bariéra. Krušné chvíle musel prežívať lodný tlmočník Müller. Nielenže musel pasažierom odpovedať ihneď v niekoľkých jazykoch naraz, pomáhal im aj s batožinou, ktorú si chceli zobrať so sebou. Preto nie sú špekulácie o zámernom uväznení cestujúcich tretej triedy pravdivé. Pár sekúnd pred potopením sa na šok prítomných mužov nachádzajúcich sa na potápajúcej sa lodi objavila veľká skupinka chudobných mužov, žien a detí. Bolo pre nich už neskoro.
Pätnásť minút po polnoci zachytili núdzový signál Titanicu prvé lode. Bola medzi nimi aj Carpathia. Jej kapitán Arthur Henry Rostron okamžite nariadil potrebné úkony a zmenil kurz. Bolo obrovským šťastím, že radista Carpathie nešiel späť podľa plánu. Ak by pri telegrafe nezotrval zo zvedavosti pár minút navyše, mohla mať tragédia Titanicu viac obetí. Na pomoc Titanicu reagovala aj francúzska loď Mount Temple. Sesterský Olympic sa nachádzal vo veľkej vzdialenosti. Jeho radista nerozumel volaniu o pomoc. Kolegu sa opýtal, či im ide Titanic oproti. Odpoveď Jacka Phillipsa bola jednoznačná: „Deti a ženy sú v záchranných člnoch.“
Čas.sk pre vás pripravil sériu článkov k stému výročiu potopenia Titanicu. Klikajte na www.cas.sk/titanic »
