Práve dnes uplynulo 70 rokov, čo z popradskej železničnej stanice vypravili prvý vlak Židov na nútené práce a takmer istú smrť do koncentračného tábora v Osvienčime. Na popradskej železnici si tieto udalosti pripomenie viacero významných predstaviteľov medzi inými i prezident SR Ivan Gašparovič a izraelský veľvyslanec na Slovensku Alexander Ben-Zvi, ktorý pre Nový Čas Nedeľa povedal:
„Prešlo sedem desaťročí, odkedy sa začala mašinéria vyvražďovania židovského národa. Holokaust je najväčšou tragédiou v dejinách židovského národa. A hoci uplynulo veľa času, odkedy fašistické Nemecko začalo posielať na smrť milióny nevinných ľudí, stále musíme nahlas hovoriť o vašej aj našej minulosti. Žiaľ, aj dnes vidíme okolo seba prejavy rasizmu, netolerancie a nenávisti. Nemôžeme k nim byť ľahostajní, pretože nikdy nemôžeme s istotou vedieť, či neprerastú do väčších rozmerov.“
Celý kolotoč okolo transportu Židov z Popradu sa rozbehol už niekoľko dní vopred. Už od 21. marca 1942 sa v popradských kasárňach sústreďovali stovky židovských dievčat, ktoré pochádzali zo Šarišsko-zemplínskej župy, aby ich následne deportovali do koncentračného tábora v Osvienčime. Prvý transport opustil železničnú stanicu v Poprade 25. marca dvadsať minút po dvadsiatej hodine. V dobytčích vagónoch sa tislo 1000 mladých ustráchaných žien. Na druhý deň popoludní už stáli pred rampou osvienčimského tábora. Jedna z nich cestu neprežila. Podľa svedectiev sa z prvého transportu domov vrátilo len dvadsať mladých žien. Jednou z nich bola aj Edita Grosmanová, ktorá pricestovala do Popradu až z Kanady, aby si uctila pamiatku obetí holokaustu.
„Už po tretíkrát som tu, veľmi sa to tu zmenilo. Myslím si, že sme prežili, aby sme o tom všetkom hovorili. Bojím sa, že umriem a nepoviem všetko,“ zdôraznila. Za približne tri roky zažila v pracovnom tábore veľa zlého. „Raz sme išli do roboty a jeden z nemeckých väzňov nám hovorí,či vieme, čo je v tom veľkom stane. Vraj detské topánky a ten dym, to sú deti, čo ich nosili,“ hovorí o jednom zo zážitkov Grosmanová, ktorej priamo pred očami zomrela aj jej sestra.
Po deportácii žien a dievčat prišli na rad mladí muži a po nich celé rodiny. Z popradskej stanice od júna 1942 vypravili ešte ďalších šesť transportov. 3000 ľudí deportovali do Osvienčimu a 3858 do Treblinky. V októbri 1942 násilné transporty zastavili a obnovili ich až na jeseň v roku 1944. Z celkového počtu 65 692 deportovaných slovenských Židov do Osvienčimu sa podľa údajov repatriačných úradov vrátilo v roku 1945 celkovo 348 osôb.
Osvienčim
Malé mestečko Osvienčim neďaleko poľského Krakova sa stalo neslávne slávne ešte v roku 1941, keď v ňom nacisti vybudovali najväčší nemecký vyhladzovací koncentračný tábor a nazvali ho Auschwitz-Birkenau. Do tábora bolo postupne deportovaných približne 1,3 milióna ľudí.
Odhaduje sa, že 1,1 milióna ľudí tam zavraždili. Z nich asi 900 000 bolo deportovaných rovno po príchode do plynových komôr alebo ich zastrelili. Zvyšných 200 000 zomrelo na následky chorôb, podvýživy, týrania a nezmyselných lekárskych pokusov...
27. januára 1945 koncentračný tábor oslobodili vojaci Červenej armády. Našli tam živých už len 7600 ľudí. Nacisti totiž ešte pred oslobodením tábora prinútili 58 000 na kosť vychudnutých väzňov pochodovať v mraze do ríše na nútené práce. Tých, ktorí spadli alebo zaostali, nacisti bez milosti zastrelili.
