Práve na ňom chcel reagovať humornými textami na aktuálne dianie v politike. Piškov producent Štefan Wimer tvrdí, že pred nahraním a vydaním humorne ladeného cédečka ho varovali právnici. Hrozilo totiž, že Piško by svojou satirou mohol pohnevať aktérov kauzy Gorila a tí by ho mohli žalovať.
Predtým, ako sa humorista, Rasťo Piško, začal venovať politickej satire, podľahol ideálom komunizmu. Dnes si na časy, strávené prevažne v kotolni a tajné návštevy kostola, spomína vo svojich knihách. Hoci v minulosti propagoval istú politickú stranu, dnes by do toho už nešiel. Všetkým voličom odkazuje, aby rozhodne išli voliť a znehodnotili svoj volebný lístok.
Ako sa z vyučeného inštalatéra a kuriča stal humorista?
Bola to dlhá cesta. Divadlo som hrával odmalička ako ochotník a popritom som písal. Keď to človeka baví, má trochu šťastia a talentu, pokojne sa môže stať aj z predavača alebo lekára spevák či spisovateľ. Mne tá cesta trvala 15 rokov.
Okrem humoristu, ktorým ste dodnes, ste boli aj komunista. Dokonca ste pôsobili v Komunistickej strane Slovenska.
Bol som členom komunistickej strany, no nebol som tam z prospechu. Celý ten čas som bol robotníkom a keď prišla revolúcia, pracoval som v kotolni. Nevyužíval som komunistickú stranu na to, aby som kariérne a rebríčkovo postupoval, alebo si robil vysoké školy po straníckej línii, hoci mi to ponúkali. Potrebovali v strane robotníkov, mohol som pracovať v odboroch, ja som to však odmietal. Mal som s tým určité problémy, lebo časom som sa dostal do konfliktu so svojím vlastným svedomím. Teraz je zbytočné hovoriť o tom, aký som bol komunista, lebo dnes mi to aj tak nikto neuverí.
Stali ste sa komunistom z vlastného presvedčenia, recesie, alebo to bola z núdze cnosť?
Trošku aj z mladíckej nerozvážnosti, ale aby som sa netváril, že neviem o čo išlo, bolo to aj z presvedčenia. Vtedy som si povedal, že ten ideál nie je zlý, ak bude demokracia a sociálna spravodlivosť. A to si myslím aj dodnes. Dúfal som, že komunizmus sa dokáže očistiť od vecí, ktoré sa udiali v 50. rokoch. Takisto, že tí ľudia nakoniec vymrú a my, ktorí budeme rozumní, to povedieme k slušnej spoločnosti. To sa však nestalo. Po čase som zistil, že sme šliapli do niečoho, čo sa už nedá reformovať.
Na ľudskú pasivitu a nezáujem počas bývalého režimu ste si zaspomínali aj v knihe Bohémska kolonáda.
Opisujem tam situácie na straníckych schôdzach, kde ľudia spravidla na všetko kašľali. Keď niekto vystúpil a povedal o nejakom probléme, všetci sa dívali na hodinky a predstierali, že už musia ísť domov alebo na pivo. Všetko odhlasovali a odišli preč. Veľa ľudí tam bolo kvôli kariére, väčšina z nich aj dobrí odborníci. K tomu, aby mohli robiť primárov a zastávať zodpovedné funkcie im však chýbalo členstvo v strane. To bola podmienka. Preto sa hlásili do komunistickej strany, ale na prijatie museli väčšinou dlho čakať, lebo nemali robotnícky pôvod. V 80. rokoch začali prijímať do komunistickej strany ženy. Často manžel nadával na ženu, že je komunistka, no ona tam išla iba preto, aby mohli ísť deti študovať.
Kedy prišiel ten zlom a rozhodnutie, že prestúpite na druhý breh a budete sa venovať politickej satire?
To už bola sloboda a demokracia. Človek mohol zo strany vystúpiť a nikto ho za to neprenasledoval. Vyhodiť robotníka za socializmu z komunistickej strany nebola sranda, lebo robotnícka trieda bola vedúcou silou spoločnosti. A komunistická strana si už z princípu musela udržiavať robotnícky charakter. V románe Bohémska kolonáda píšem o veriacom kolegovi, ktorý nerozvážne vstúpil do KSS. Chodil tajne do kostola a raz ma zavolal na dedinu vypočuť si jednu kázeň. Farmárom bol neskorší banskobysrický biskup, ktorý nedávno zomrel, Rudolf Baláž. Ten mal takú kázeň, že všetci prítomní plakali. V kostole bolo veľa komunistov a Baláž im vyčítal, prečo sú dvojtvárni. Prečo slúžia diablovi, a potom tajne chodia do kostola, do iných okresov, aby ich susedia nevideli. Ktosi nás vtedy udal a museli sme na straníckom výbore vysvetľovať, čo sme tou návštevou kostola sledovali...
Blížia sa voby, čo by ste ako odborník na politickú satiru odkázali slovenským voličom?
Odkazujem im to, čo urobím ja. Rozhodne choďte voliť, znehodnoťte svoj volebný lístok, dajte ho do obálky a hoďte do urny. Čo najväčšia účasť a čo najviac neplatných hlasov - to je jediná možnosť ako dať súčasným politikom signál, nech idú do pekla. Keď nepôjdeme voliť, politickým stranám budú stačiť kúpené hlasy rodinných príslušníkov, kamarátov a zamestnancov vlastných straníckych centrál. Ale ak zo 40 percent bude aspoň 10 percent neplatných a roztrhaných, nejaký sociológ alebo politológ sa bude pýtať, prečo ľudia chodia voliť a pritom nikoho nevolia? A tam je odpoveď, pretože týchto politikov už nechceme! Sú skorumpovaní a totálne zlyhali. Už teraz mnohí mladí ľudia volajú po reštaurácii komunizmu, ktorého sme my boli súčasťou. A toho sa bojím.
Za tretej Mečiarovej vlády ste spolu s Nogom a Skrúcaným vystupovali v programoch, ktoré mali značný vplyv na verejnú mienku. Prečo po výmene vlády tento humor u divákov už nerezonoval?
Každý túžil, aby bola nová vláda lepšia, ako tá predchádzajúca. To sme dosiahli. Ale šťavu to má vtedy, keď je to dobrodružné a napínavé. Nech dnes už hovorí o Čarnogurskom a Dzurindovi, kde-kto, kde-čo, neunášali sa za Dzurindovej vlády ľudia do zahraničia, neboli tu výbuchy áut svedkov, nevyhadzovali sa poslanci z parlamentu a rovnako i telefonáty o kopaní sa do gulí, ktoré viedol minister vnútra so šéfom tajnej služby. Mečiar a jeho posledná vláda od 94. roku a 98. roku istým spôsobom nastavili štandard, ako sa politici správajú a ostatní politici to prijali. Ani jeden z tých priestupkov, zločinov a afér sa nevyšetril a nepotrestal. Aj politici, ktorí nasledovali po nich si povedali, že aj oni to takto budú robiť, len o niečo slušnejšie a o niečo nenápadnejšie. Mečiar nastavil parametre správania politikov, ako existujú dodnes. Keby sa v roku 98 urobil poriadok a boli by ľudia potrestaní, zrejme by sa aj niekto začal trošku báť, ale vidíte trvá to dodnes.
Pred šiestimi rokmi proti vám i Milanovi Markovičovi ostro vystúpil Štefan Hríb. Povedal, že ste zmanipulovaní, a to čo robíte, robíte len preto, lebo nemáte prácu...
Kritizovali sme vtedy úroveň programov STV, a Štefan to označil za politickú objednávku. Zrejme mal taký pocit, ale so skúmaním skutočnosti si veľa práce nedal. Najväčší Hríbov problém je, že veci vidí jednostranne a všetkých hádže do jedného vreca. Niekedy mám pocit, že pravdu nehľadá, ale jednoducho sa mu zjaví. A to je nebezpečné. Hríb šíril názor, že proti vtedajšiemu vedeniu STV vystupujeme preto, lebo naše programy odmietlo, a najala si nás vtedajšia opozícia. Je to smiešne, lebo rovnako jednostranne by som ho mohol obviniť aj ja. Štefan hájil Rybníčka len preto, lebo jeho program vysielala STV, a teda mu zaň platila. Je však zaujímavé, že keď Rybníček odstúpil, začal Hríb hovoriť o tom, aké to mali s tou Lampou počas jeho vedenia ťažké. A v súčasnosti má problémy aj s terajším vedením. Kritika sa však u nás nikdy nenosila. Lebo, keď sa niekto kriticky ozve a protestuje, hneď ho zaradia do nejakého politického chlievika s otázkou, kto ho platí.
Boli podľa vás v minulosti ľudia vo vyjadrovaní svojej nespokojnosti spontánnejší a otvorenejší ako dnes?
Pamätám sa na časy, keď ľudia boli schopní ísť na námestia, aby protestovali za televízny program. Keď v roku 1994 zrušili Markoviča, relácie Halušky a Apropo TV, vznikla občianska petícia, aby sa relácie vrátili na obrazovku. Podpísalo sa vyše 60-tisíc ľudí a vyvrcholilo to demonštráciou na námestí SNP, ktorej sa zúčastnilo okolo 30-tisíc ľudí. Dnes vám kanadský novinár vysvetlí v rádiu, čo je to Gorila, ako sa správajú politici a sudcovia, pomenuje všetky veci a trvá takmer mesiac, kým sa občania preberú. Skorumpovaní politici a aparát, ktorý ovládajú, zahnal občanov do kúta, znemožnil im diskusiu, otrávil ich a takmer úplne paralyzoval. Pasivita občanov je takmer na rovnakej úrovni, ako bola v časoch komunizmu. A to je alarmujúce.
V minulosti ste sa angažovali v propagácii istej politickej strany. Išli by ste do toho opäť?
To bola koalícia, v ktorej sa združilo päť politických strán. Bolo to po volbách v roku 1998, ktoré zlomili Mečiarovu moc. Vtedy sme to považovali za správne, pretože sme chceli, aby politika na Slovensku vyzerala ináč. Mnohé sa zlepšilo, ale postupne sa aj noví politici dostali do starých koľají. Odvtedy prešlo 14 rokov, vystriedali sa 4 vlády, a zrazu si človek uvedomí, že sme tam, kde sme boli vtedy. Dnes by som do toho nešiel. Podporujem občiansku kampaň proti skorumpovaným stranám, ktoré si za tie roky vytvorili monopol na moc v tomto štáte. Je to systém falošnej demokracie, kde symbolicky odovzdávame hlasy nejakým politickým stranám, za ktorými sú oligarchovia a finančné skupiny. A tí sa potom dohodnú a štyri roky si tu s nami robia, čo chcú.
Ktorý z politikov sa vám v minulosti najlepšie imitoval?
Ľudia sa najviac bavili na Mečiarovi a Ľuptákovi. Našla by sa aj inšpirácia v súčasnosti, ale nie je priestor. Jediný priestor mám na webe, kde píšem raz do mesiaca Listy premiérovi, teraz premiérke. Internet však nie je televízia.
Keby prišla televízna ponuka, išli by ste do toho?
Pochopiteľne, len by mi nesmeli do toho zasahovať a politicky ma usmerňovať. Myslím, že teraz by nebolo nič vhodnejšie ako politický kabaret. Ale nie je záujem, nie je ponuka. Ktosi obratne a nenápadne amputoval z médií politickú satiru, takže neexistuje. Nerobím ju ja, nerobí ju nikto. Politikom a ich mecenášom to vyhovuje. Už sa poučili z toho, čo dokáže humor. Nechcú, aby sa im stalo to isté čo Mečiarovi. Načo na seba upozorňovať? Nech sa ľudia zabávajú na telenovelách a supertalentoch, hlavne nech nerozmýšľajú, aby náhodou nezistili ako politici ticho kradnú a rozdeľujú tento štát.
Čomu sa venujete teraz?
Píšem nový román, ktorý ma pracovný názov Koniec kankánu, a ktorý sa odohráva práve v roku 1998, kedy padla Mečiarova vláda. Je to voľné pokračovaie mojich predchádzajúcich kníh Hačava a Bohémska kolonáda. Súbežne pracujem na scenári filmovej komédie a režírujem moju divadelnú hru Veľká šanca, ktorú pripravujem s Divadlom bez groša z Veľkého Krtíša. Na web prispievam Listami premiérke.
Váš producent Štefan Wimer sa rozhodol od nahrávania cédečka o Gorile ustúpiť, lebo ho právnici varovali, že by mohol mať problémy. Čo si myslíte o rozhodnutí sudcu, ktorý vydal na žiadosť Penty predbežné opatrenie, a tak zakázal vydanie knihy o kauze Gorila?
Pripomína mi to komunistický režim mojej mladosti. Nakoniec, čo si budeme nahovárať - väčšina našich miliardárov sú bývalí prominentní boľševici alebo ich deti, ktoré študovali v Moskve. Kedysi nám zakazovali veci z moci ideologickej, dnes sa už za nič neskrývajú. Majú toľko peňazí, že si môžu kúpiť čokoľvek a kohokoľvek. Ľuďom však ústa nezavrú. Čím viac korumpujú a zastrašujú, tým viac sa usvedčujú z toho, čo vyhlásil minister Lipšic: Spis Gorila je skutočný a zakladá sa na pravde!
Vládu vedie Iveta Radičová - manželka vášho zosnulého kamaráta a humoristického kolegu Stana Radiča. Sklamala vás?
Vláda je už odvolaná a ja osobne som bol s Ivetou spokojný. Výsledok jej vlády je taký, že nevydržala ako premiérka. Boli na ňu vyvíjané také tlaky, že osoba ako ona zrejme do politiky nepatrí, respektíve nie do takej politiky, aká sa u nás robí.
