Odborníci z Kliniky hrudníkovej chirurgie v Ružinove totiž začali tento zdravotný problém odstraňovať u nás novým spôsobom. Zákrok trvá o tretinu menej, ako v prípade starého postupu, navyše neprichádza k strate krvi. Hoci mladá dievčina bude v sebe ešte niekoľko rokov nosiť oceľovú dlahu, zmenu si nevie vynachváliť. Už pár týždňov po operácii sa doširoka usmieva a nebráni sa ani foteniu, ktoré bolo dovtedy pre ňu takmer nočnou morou.
Upozorňujeme, že nasledujúce video nie je vhodné pre slabšie povahy!
Henrieta dlhé roky bojovalo s diagnózou vpadnutého hrudníka. Pre mladé dievča, ktoré sa chce páčiť, bol tento problém o to nepríjemnejší. „Veľmi som sa za to hanbila. Nechcela som chodiť na kúpalisko, nemám takmer žiadne staré fotografie z dovoleniek, keďže som sa nechcela fotiť,“ spomína si Henrieta.
Problému sa chcela čo najskôr zbaviť, v marci tohto roku bola hospitalizovaná v nemocnici a pripravená na operáciu. Potom jej však lekári navrhli, či by nechcela skúsiť novú metódu. Na rozdiel od starého postupu, pri ktorom dochádza z rozrezaniu kostí, vylomeniu chrupavky a podstatnému úbytku krvi, je nová metóda oveľa šetrnejšia.
Americkí špecialisti s ňou začali pred takmer 15-timi rokmi, u nás ju ako prvý vyskúšal trojčlenný tím Martina Lučeniča z Kliniky hrudníkovej chirurgie. „Spočíva v umiestnení oceľového zavádzača do hrudníka, pomocou ktorého sa pod hrudnú kosť navlečie oceľová dlaha,“ vysvetľuje Lučenič. Operácia trvá iba hodinu, kovový predmet hrudník narovná a v tele zostane tri roky. Pre Henrietu to znamenalo novú nádej. „Samozrejme, že som sa trochu bála, ale skôr toho, či to bude mať naozaj ten správny efekt, a či mi to pomôže. Presvedčil ma však ľudský prístup pána Lučeniča a ďalších lekárov, ktorí mi všetko vysvetlili a sú to veľkí profesionáli. Výsledok som však videla hneď a bola som nesmierne šťastná,“ hovorí študentka vysokej školy.
Henrieta už na druhý deň po operácii mohla chodiť a o päť dní ju prepustili domov. „Prvé dva týždne by mal pacient spať na chrbte, športovať môže začať už po dvoch mesiacoch. Mal by sa však vyvarovať kontaktných športov,“ upozorňuje Lučenič. Henrieta je pri pohyboch ešte opatrná, vyhýba sa dvíhaniu ťažkých vecí, no napriek tomu si zmenu nevie vynachváliť. „Cítim, že mám v tele vložený predmet, ale vôbec mi to nevadí. Pokojne by som si ho nechala natrvalo, lebo sa bojím, že keď mi ho vyberú, tak sa mi to vráti,“ hovorí dievčina. Operácia jej vrátila sebavedomie aj psychickú rovnováhu. „Veľmi som tým trpela. Teraz sa teším do plaviek, cítim sa oveľa lepšie a krajšia. Môj život je úplne o niečom inom,“ dodáva na záver šťastná Henrieta.
