Nenápadná dedina na ceste medzi Kolárovom a Šaľou. Jedno družstvo, zopár ulíc srodinnými domami, malé námestíčko, dva obchody a dve krčmy, kulturák, ale žiaden kostol...
Názov dostala vďaka tomu, že ju po vojne, v časoch budovateľského nadšenia, vlastnými rukami naozaj postavili stovky mladých ľudí - brigádnikov. Po roku 1945 sa Európa spamätávala z vojnovej skazy a všade sa začalo vo veľkom budovať a opravovať - zničené mestá, cesty, železničné trate... Ruka v ruke s tým išla v Československu propaganda komunistov, ktorí sa vo februári 1948 chopili moci.
NA ZELENEJ LÚKE
Ondrej Kerdo prišiel na Slovensko po vojne ako presídlenec z Maďarska. V roku 1947 pomáhal pri obnove Nemcami vypálenej obce Baláže, o rok neskôr na Trati mládeže na strednom Slovensku. „Tam vznikla myšlienka, aby si roľnícka mládež sama vybudovala vlastnú dedinu, úplne zgruntu novú,“ spomína. Volba padla na oblasť medzi sútokom Váhu a Malého Dunaja. „Tu nebolo nič - iba lúky, pasienky, močiare a jedna stará pastierska koliba,“ vysvetľuje starostka obce Etela Császárová. A práve sem dorazila 4. apríla 1949 prvá skupina brigádnikov. „Prví boli devätnásti a ja mám číslo 21. Prišiel som sem v máji 1949, mal som 18 rokov,“ spomína pán Kerdo.
Ešte v zime 1949 brigádnici postavili kurín, základ budúceho roľníckeho družstva, ktorý sa dočasne stal ich domovom. O rok neskôr vybudovali prvú a rok na to aj druhú ulicu rodiacej sa dediny. A v duchu doby im dali názvy - jednu pomenovali po Antonovi Semjonovicovi Makarenkovi, ruskom zakladateľovi komunistického školstva a výchovy, druhú po sovietskom ovocinárskom experimentátorovi Ivanovi Vladimirovicovi Micurinovi, ktorý sa stal vzorom pre družstevníkov.
KULTURÁK ZA REPU
Za dva roky brigádnici postavili dokopy 54 domov - základ novej obce. „Najprv sme však museli ručne vybudovať 18 kilometrov dlhý odvodňovacíročne záplavy. Na stavbách nového družstva aj obytných domov sme pracovali niekedy až do noci, boli tu stovky brigádnikov. To si dnes ani nikto nevie predstaviť, ako sa vtedy robilo,“ kanál, lebo tu boli dvakrát spomína Ondrej Kerdo.
„Samozrejme, že stavbu riadili odborníci, boli tu majstri, remeselníci. My brigádnici sme podávali tehly, miešali maltu...“ Štát to celé podporoval - banky na stavbu dediny dávali výhodné úvery. „Ale tie sme museli splatit, nikto nám nedal nic zadarmo,“ zdôraznuje bývalý brigádnik, ktorý vo svojom domceku býva už 59 rokov. Jedinou budovou „zadarmo“ je veľký kulturák z roku 1956. „Obec ho vyhrala ako prvú cenu v pestovaní cukrovej repy. Mali sme najvyššiu výnosnosť na hektár v celej republike.“ Postupne pribúdali ďalšie ulice, brigádnici sa usádzali a začali žiť svoje obyčajné životy.
„Ešte úplne na začiatku, v marci 1950, tu boli prvé tri svadby. Jedným z tých párov boli moji rodičia,“ hovorí hrdo starostka Császárová. Z novej obce sa v roku 1954 stala oficiálne Dedina mládeže - symbol budovania novej spoločnosti. Pohlavári komunistického režimu tento „experiment“ radi prezentovali vo svete, každú chvíľu sem zavítala nejaká návšteva z cudziny. Na prvé svadby prišiel osobne aj predseda vlády - súdruh Viliam Široký
SKANZEN KOMUNIZMU
Lenže časy slávy a propagandy sú dávno preč. Ako to vyzerá v Dedine mládeže dnes? Na minulosť sa tu nezabudlo, a pretože sa osobne týka väčšiny obyvateľov, ťažko sa hľadá historický odstup. „Som hrdá na tých, conu. Toto je naša história a ja sa za ňu nehanbím. Áno, bola to komunistická vzorová obec, ale tí lúdia, čo ju stavali, si zaslúžia úctu. To by dnešní mladí asi sotva zvládli,“ stavali túto dedimyslí si starostka. V obci dokonca zostali pôvodné názvy ulíc - okrem Makarenkovej a Micurinovej tu sú Brigádnicka, Júliusa Fucíka, kapitána Nálepku...
A pri vstupe do dediny od Kolárova návštevníkov víta červená Päťcípa hviezda. „Padli návrhy, aby sme ju dali preč, ale ja som ju, naopak, dala natrieť a opraviť. Toto je naša história," tvrdí starostka.
SÚDRŽNOSŤ SA VYTRÁCA
Centrom diania v obci na Námestí 4. apríla, postavený v rovnakom sa tu schôdzovalo, boli tu klubovne, pionierske krúžky... Dnes väčšinou zíva prázdnotou, pre veľkú tanečnú sálu nie je využitie a do „izby revolučných tradícií“ na poschodí sa poriadne zahryzol zub casu. Je tu však internetová miestnost, knižnica, klub dôchodcov aj klub mladých. „Dom sa snažíme dat dokopy, z eurofondov teraz opravujeme strechu,“ hovorí starostka. Hned vedla kulturáku stojí budova školy a škôlky. Opustená. „Museli sme obe Generácia budovatelov pomaly vymiera, starnú aj ich deti. A ich vnúčatá či novousadlíci, si staré časy nepamätajú a žijú inak.
„Súdržnosť sa pomaly vytráca. Teraz je už celkom iný svet. každý sám o seba,“ priznáva smutne starostka Császárová. Ondrej Kerdo to hodnotí pragmaticky: „Žijeme celkom normálnym životom ako hocikde inde, ako na obyčajnej dedine.“ Obec mala kedysi okolo tisíc obyvateľov, dnes asi 470. Starostka však verí že Dedina mládeže sa nezmení úplne na prestarnutý skanzen komunizmu. „Vyčlenili sme parcely na novú výstavbu, v budove bývalej školy chceme spraviť byty... A podla môjho odhadu budeme mat onedlho aj dosť detí, aby sme znova zriadili škôlku,“ dodáva s optimizmom v hlase.
