Zažila úspech aj slávu, lenže málokto vie, že za smutným výrazom v jej očiach sa ukrýva bolesť. Spomienky na zosnulého manžela, rodičov, sestry, ktoré nikdy nepoznala... Známa herečka Soňa Valentová otvorene hovorí o svojich trápeniach aj o sile, ktorá ju drží nad vodou...
Leto, to sú aj divadelné prázdniny. Užívate si ich?
Najskôr som dobiehala všetko, čo som v poslednom čase v domácnosti alebo v záhrade nestíhala. A potom som dva týždne oddychovala v kúpeľoch v Mariánskych Lázňach, kde bolo prekrásne. Dvanásť dní som nepotrebovala sledovať televíziu ani čítať noviny. K moru sa mi letieť nechcelo. Mám z toho stres, lebo dvakrát som zažila búrky a turbulencie. V živote som sa nalietala dosť a už stačí.
Máte ešte niečo v pláne, čím si čas vyplníte?
Pomaly sa začínam pripravovať na seriály a divadlo. Čím je človek starší, tým je asi zodpovednejší a pri učení textov musí vynaložiť väčšiu námahu. Nič s tým nenarobím, roky sa nezastavia. Takže to je moja podstatná náplň práce, a keďže som posadnutá čistotou a harmóniou, občas sa snažím vyčistiť si aj hlavu a pocity.
Po dlhej televíznej odmlke ste sa vy objavili v Ordinácii v ružovej záhrade a od septembra vás diváci uvidia aj v seriáli Odsúdené. Bolo príjemné, že si tvorcovia na vás spomenuli?
Čas veľmi letí. Ani som si nestihla uvedomiť, koľko som tých televíznych inscenácií nakrútila. Potom prišli spoločenské zmeny a všetci sme sa sústredili na divadlo. Teší ma, že televízna práca sa obnovila, najmä kvôli mladým hercom, ktorí skúsenosť s kamerou nemali. Faktom je, že televízia má veľký záber a prináša popularitu. Našu generáciu poznalo celé bývalé Československo. V divadle pracujete poctivo a driete ako kôň. Ste ako v dielni, kde sa cizeluje talent. V televízii to už potom len rýchlo zužitkujete. Teší ma, že opäť môžem ukázať, čo viem.
Členkou SND ste 42 rokov. Vládne v ňom aj dnes taká atmosféra ako kedysi?
Doba sa zmenila a život je rýchlejší. Družnosť niektorých ľudí, a nielen v divadle, akoby sa vytrácala. Pracovná existuje, ale na nejaké stretnutia už času nezostáva. Nemáme sa kedy ani upokojiť. Ideme po povrchu, a preto sa nám zdá, že čas tak veľmi letí. Divadelníci a celkovo umelci majú však citlivé duše a ich všetkých povrchnosť trápi.
Iste sú citliví a vnímaví, ale vzťahy medzi nimi bývali vždy voľnejšie a aj komplikovanejšie. Nevery, žiarlivosť, závisť pri obsadzovaní postáv a následné ohováranie... Nefungovalo to tak?
Nemyslím si, že je toho medzi hercami viac ako inde. Človeka môže zamrzieť, prečo rolu nedostal, keď sa na ňu hodí, ale tým sa to končí. Nepôjdem nikomu kvôli tomu hádzať polená pod nohy. Myslím si, že práve umelci sa dokážu nad to povzniesť a nepoznala som ti našťastie ani v mladosti. Mala som vtedy toľko príležitostí...
Možno aj preto, že ste sa vydali za režiséra Pavla Haspru? Aspoň tak to mnohí vaši kolegovia kedysi tvrdili, a nielen o vás.
Už nemám pri sebe manžela, s ktorým sme si rozumeli aj bez slov. Keby som bola zlá herečka, tak by so mnou nepracoval. Nikto za mňa nehral, takže táto vec ma nikdy netrápila. Je však pravda, že keď manžel odišiel, mala som pocit, akoby som znovu musela dokazovať, že sa viem presadiť aj bez neho. A že ma obsadzoval preto, lebo mi dôveroval. A spokojní boli zrejme aj druhí, lebo naďalej spolupracujem s režisérom Vajdičkom, Polákom, Bednárikom z mladších s Filipom Renčom a ďalšími. Nedávno som nakrútila psychotriler Oko, filmový debut Miloša J. Kohouta. Premiéru bude mať asi na jeseň.
Máte medzi hercami nejakú spriaznenú dušu?
Mala som a ešte aj mám. Pani Marínu Kráľovičovú, s ktorou sa delím o divadelnú šatňu. Mám pocit, že sa od nej musím ešte veľa učiť. Je mi vzorom v pracovitosti a prístupe k životu. Je večný optimista, hoci kadečo prežila. Ženský zákon hráme spolu už 13 rokov a všetko, čo potrebujeme, si povieme v šatni. Ale chvalabohu, dobre vychádzam so všetkými kolegami.
Ste v kontakte aj s tými, ktorí už do divadla nevládzu prísť?
Občas zatelefonujem Elovi Romančíkovi, Karolovi Machatovi, Zdenke Grúberovej, Ladislavovi Chudíkovi... Nevyrovnám sa im vekom a zrejme ani hereckým kumštom, ale spýtam sa, ako sa im darí. Mojím hereckým partnerom býval Miško Dočolomanský, kedysi aj Jožko Adamovič, ktorý už síce nie je v divadle, ale keď sa stretneme, radi sa porozprávame.
Spomínali ste Miška Dočolomanského. Ľudia poznajú jeho herecké výkony, postavy, ale aký bol ako človek?
Robila som s ním nesmierne veľa televíznych inscenácií, pretože veľa spolupracoval s manželom. Jeho súkromie ma nezaujímalo. Bol veľmi dobrý komik, citlivý herec a jeho parketou boli komédie. Vo vážnych veciach bol cudný a uzavretý, akoby sa bál dať svoje city najavo. Výnimkou bolo divadelné predstavenie Bratia Karamazovci , kde si zahral vážnu postavu Smerďakova, ľavobočka a bol vynikajúci. Môj manžel totiž patril medzi režisérov, ktorí dokázali z herca vyplaviť aj to, čo bolo ukryté v hĺbke jeho duše.
Pavol Haspra bol významný režisér. Uctilo si jeho pamiatku niekedy divadlo alebo televízia?
Spomienka na manžela bude pri príležitosti jeho nedožitých 80. rokov. Pre mňa nie je dôležité, kedy sa spomína, ale že sa na človeka ešte spomenie. Verím, že aj Slovenská televízia, ktorej venoval roky práce a života, si ho uctí a využije napríklad to, že jeden režisér urobil tri Ženské zákony s troma hereckými generáciami. Najstarší bol ešte s Hanou Meličkovou, Alžbetou Poničanovou, Milkou Vášáryovou, druhý s Evou Krížikovou, Zuzkou Kronerovou a Aničku im hrala moja staršia dcéra Natália Hasprová. Poslednú verziu hrávame v divadle už trinásť rokov s Božidarou Turzonovovou a Gabikou Dzuríkovou.
Manželmi ste boli 38 rokov. Ako ste sa zoznámili?
V divadle na Malej scéne po predstavení hry Kto sa bojí Virginie Woolfovej. Ja som bola študentka herectva a on práve uzatváral jednu etapu svojho života. Rozchádzal sa so svojou prvou manželkou. Vtedy sme sa stretli po prvý raz.
Boli ste od manžela o 17 rokov mladšia. Nebol to na tú dobu až príliš veľký vekový rozdiel?
Nepociťovali sme ho, pretože manžel bol temperamentný a vitálny človek. Niekedy až príliš. Možno aj preto jeho hry neboli nudné a mali iskru. Dokázal prebudiť vo mne aj môj skrytý temperament pomiešanej krvi a preniesť ho do umenia. Potrebovala som, aby ma niekto ako zakliatu princeznú zobudil. Aj môj pedagóg Lacko Chudík hovorieval, že mám na očiach smutný závoj a ten treba nadvihnúť. Aj on sa o to pričinil, ale najviac manžel.
Je možné, že smutný závoj na vašich očiach je odrazom bolesti vašich predkov?
Bola som dieťa starších rodičov, pretože cez vojnu prišli o svoje deti. Ako zázrakom matka ešte v 40-ke otehotnela a ja som bola pre svojich rodičov božím darom. Myslím si, že všetky bolesti, ktoré počas vojny zažili, im Boh nahradil prostredníctvom mňa.
Mali ste dve sestry, ktoré fašisti odvliekli do koncentračného tábora a nikdy sa z neho nevrátili. Koľko mali rokov?
Áno, moje sestry zahynuli vo vojne... Staršia sa volala Vierka a mala desať rokov, mladšia Emka štyri. Rodičom po nich zostala veľká bolesť v srdci. Ostatné už prezrádzať nebudem. Kto bude chcieť, prečíta si to v mojej knihe. Mám ju napísanú, chýba mi len vydavateľ.
Prezradíte aspoň, čím boli vaši rodičia?
Mama mala nádherný hlas a chcela byť opernou speváčkou, ale vtedy nebolo „in" stáť na javisku. Otec bol tiež hudobne nadaný, ale mal aj obchodného ducha a bol vinár. Keďže vínko mal každý rád, dalo sa na tom aj zarobiť. Zbohatol poctivou prácou, ale všetko, čo si tvrdou drinou nadobudol, jedným šmahom stratil. Rodinu aj majetok, ale nezlomilo ho to, lebo sa tešil zo mňa. Ani ja si nezakladám na tom, čo je prchavé, teda ani na majetku. Dôležité sú vedomosti, duchovné bohatstvo, rodina.
Vašou rodinou sa prelínali viaceré náboženstvá. Aj vy ste spomínali pomiešanú krv...
... o tom už nebudem hovoriť. Nie je to dôležité. Človek je buď dobrý, alebo zlý. Boh je však len jeden a on nebude súdiť ľudí podľa toho, akú vieru kto vyznával, ale podľa skutkov. Náboženské spory, žiaľ, ľudí rozdeľujú. Sú však veci, ktoré ich spájajú a tých sa treba držať. Mojou ústavou je Starý a Nový zákon a zákony v nich sú nemenné.
Aj vy máte dve dcéry. S mladšou Katkou žijete pod jednou strechou a staršia Natália istý čas žila v Španielsku a má syna Erika. Stretávate sa s nimi?
Dospelí ľudia sú zahltení prácou, takže času na posedenie zostáva málo. Ale trvám na tom, aby sme sa občas stretli a zladili sa. Natália žije v Bratislave, vnuk Erik (19) skončil v Poviede v Španielsku strednú školu. Teraz začína študovať medicínu na univerzite v Barcelone. Môj bývalý zať je síce Slovák, ale žije tam. Erik je momentálne na Slovensku, stretávame sa, mám z neho radosť a verím, že sa mu s božou pomocou bude aj dariť. Okrem mamy a otca má ešte aj dve dobré staré mamy v Bratislave.
Natália síce vyštudovala herectvo, ale sa mu nevenuje. Čo ju živí?
Do divadla sa ťažko vracia, preto po návrate zo Španielska využila svoje jazykové znalosti. Dnes je však všetko inak a možno by sa vrátila aj k herectvu, ak by napríklad dostala nejakú ponuku zahrať si v niektorom seriáli. S umením sa ťažko lúči.
Katka je ešte bezdetná. Nechystá vám nejaké prekvapenie v podobe vnučky?
Pevne verím, že ešte aj vnučka príde, ale všetko má svoj čas a ja to neovplyvním.
