Psychologička o tragédii dvojičiek: Netreba sa utápať vo výčitkách

Pád s ťažkými zraneniami prežila len Deanka, jej braček Damiánko také šťastie nemal. V Šali sa vlani stali dva podobné prípady, ďalší v Rožňave. Z takejto traumy sa rodičia nedokážu ani dnes spamätať. Ako sa s ňou teda vyrovnať, ako žiť ďalej, to sú už otázky pre psychologičku Ľudmilu Skalskú.

Hoci tragédia z posledných dní je pre ostatných mementom, predsa sa každoročne opakuje. A bolesť z nej je obrovská... „Nešťastia zasahujú hlboko do života človeka a nikto na ne nie je dostatočne pripravený. Traumatická udalosť zmení postoj človeka k životu. Navyše trpiaci môže v ťažkom citovom rozpoložení úplne uviaznuť,“ hovorí doktorka Skalská.

NEREÁLNE OTÁZKY

Rodič, ktorý bol pri tragédii, má sklony obviňovať sa a aj po rokoch nešťastie prežíva ako prítomnosť. „Ak sa už nešťastie stane, je dôležité, aby sa rodič neobviňoval zo zlyhania. Ak ide o malé deti, je to ťažké, lebo je dosť problematické prevziať na seba len časť zodpovednosti. Preto sa nezriedka u rodiča rozvinie posttraumatická porucha. Pri nej sa vnucujú živé spomienky na udalosť. Vyvolávajú stavy úzkosti, bezmocnosti, hnevu, smútku, odcudzenia. Niekedy je znovuprežívanie také silné, že udalosti má trpiaci stále pred očami a úplne ho paralyzujú. Človek sa nereálne týra otázkami, prečo neurobil to, ale ono, prečo nezomrel on, ale dieťa... Takéto prežívanie môže mať dosah na celú rodinu. Na partnerský vzťah i deti, ktoré zostali a rodič ich ne o možnom nebezpečenstve bez toho, aby sme mu podsúvali vinu za to, čo sa už stalo. Treba si uvedomiť, že niektoré veci sa dejú napriek opatrnosti. Plynú mimo nás, takže treba prestať hľadať vinníka,“ zdôrazňuje psychologička.

PREJAVTE ŽIAĽ ČI ZLOSŤ

Čo treba robiť, aby sme dokázali takúto situáciu vôbec prežiť a fungovať ďalej? „Je dôležité neuzavrieť sa pred pocitmi, ktoré sú v takýchto chvíľach prirodzené. Treba si odžiť žiaľ, smútok i zlosť na seba. Je dobré s niekým sa o veciach porozprávať. Či už pôjde o terapeuta, alebo blízku osobu, ktorá nerobí sudcu, ale dokáže počúvať. Často rodičia stratia schopnosť prežívať napríklad radosť. Hovoria, že sú vyhasnutí. Emócie spojené so spomienkami môžu viesť k pocitom vyčerpanosti, únave, bezmocnosti, k depresiám, ba až k samovraždám. Úlohou každého človeka je však žiť ďalej. Po odznení prirodzeného smútku by sa mali vrátiť do normálneho života, stretávať sa s rodinou, priateľmi. Práve oni ich môžu opatrne vťahovať späť do života. Pozvať ich na kávu, prechádzku, do kina... Všetko však s mierou. Vnucovať by sme sa nemali.“

ŽIADNE VÝČITKY

Aj deti tragédie znovu prežívajú. Môžu im ich pripomenúť aj príbehy. „Je veľmi dôležité, s akými reakciami sa dieťa stretne zo strany najbližších. Ak to budú výčitky, alebo len nechtiac dieťa niečo započuje, môže to preň mať vážne dôsledky. Riziko spočíva aj v tom, ako ho poučiť o možnom nebezpečenstve bez toho, aby sme mu podsúvali vinu za to, čo sa už stalo. Treba si uvedomiť, že niektoré veci sa dejú napriek opatrnosti. Plynú mimo nás, takže treba prestať hľadať vinníka,“ zdôrazňuje psychologička.

NAJMÄ PREVENCIA

V rámci prevencie treba prispôsobiť domácnosť deťom a nie opačne. Pod okná nedávajme stoly, skrinky či sedačky, z ktorých sa dieťa ľahko dostane k oknu. Ak musíte odbehnúť z miestnosti, kde sa dieťa zdržuje, ubezpečte sa, či sú zatvorené okná, alebo či mu nehrozí iné nebezpečie, napríklad z elektrospotrebičov.