O Matuškovom ťažení hitparádami v časoch, keď bol považovaný za jediného vážneho konkurenta Karla Gotta, sa vedelo vždy. Problémy, s ktorými vtedy zápasil, vyšli najavo až po revolúcii. Vo vzduchu však ešte zostali visieť nezodpovedané otázky o jeho exile. Prečo utiekol? Ako žil? Naozaj ho chceli zabiť?
ZBOHOM, PRAHA
Waldemar Matuška sa o svojom odchode do Ameriky rozhovoril vo svojej knižke pamätí Tisíc mil, těch tisíc mil..., ktorá vyšla ešte za jeho života. Raritná publikácia je zúčtovaním s minulosťou a priblížila fanúšikom odvrátenú tvár emigrácie do USA. Cesta za oceán koncom roku 1986 totiž odštartovala dlhočiznú púť rodiny Matuškovcov, vydláždenú potleskom i nevysvetleným pokusom o likvidáciu.
„Vážení priatelia, my vám ďakujeme, s akou starostlivosťou o nás dbáte, a aby ste si nemysleli, že sa vaša služba končí, tak by som chcel podotknúť, že tu s vami zostaneme a to na veky vekov, amen," vyhlásil Matuška na rozlúčkovej párty pred predpokladaným návratom z Floridy do Prahy, čím skvele pobavil prítomných hostí. Fatálny výrok považovali všetci za vtip, no pre Waldemara a jeho najbližších išlo o začiatok novej éry.
DOBÝVANIE AMERIKY
Rozhodnutie zostať v zámorí natrvalo, vďaka ktorému sa doma spevák aj s rodinou dostal na čiernu listinu, padlo až v Amerike, kde Matuškovci trávili dovolenku. „Bolo mi jasné, že to nebude žiadna sranda," vyznal sa umelec a pokračoval: „Kocky boli hodené, a keď už som našu emigráciu verejne ohlásil, ani desať riaditeľov Pragokoncertu mi ju nemohlo vyhovoriť." O zásadnom životnom kroku tri týždne diskutoval so svojou milovanou ženou Olinkou, ktorá pri ňom pevne stála nielen na pódiu, ale aj v tých najťažších okamihoch.
Matuškovci to spočiatku nemali vôbec ľahké. Doma zanechali luxusne zariadený byt na Václavskom námestí, ktorý bol vzápätí skonfi škovaný štátom a pripadol Františkovi Janečkovi, manažérovi Waldovho najväčšieho rivala Gotta. Z úspor si na pobreží Floridy prenajali skromný dom a kúpili dodávku. Na poriadnu aparatúru im však neostalo, a tak boli nútení narobiť si dlhy. Splatili ich vďaka koncertnému programu, s ktorým krátko po emigrácii križovali Severnú Ameriku. „Mali sme radosť, že sa nám všetko darí lepšie, ako sme plánovali a mohli sme po vystúpení v L. A. všetko vrátiť," opisuje oslobodzujúci úspech manželka Olga.
Nebyť vplyvných známostí, mal by to dvojnásobný Zlatý slávik neporovnateľne ťažšie. Pomáhali mu s organizáciou koncertov a vydávaním platní, propagovali jeho turné. „Toľko kamarátov som ani vo sne nečakal. Vyzeralo to, akoby skoro všetci moji starí priatelia utiekli. Neviem ako ostatným, ale mne sa tá myšlienka páčila," zveril sa zosnulý Walda. Po revolúcii mu mnohí vyčítali, že to mal v Amerike až príliš jednoduché. „Určite si hovoríte: To sa im emigrovalo s toľkými ľuďmi za chrbtom!, a ja som rád, že máte pravdu."
HNEV SÚDRUHOV?
Uchýlenie sa do exilu však malo aj svoje tienisté stránky. Nedostatok financií bol ničím oproti incidentu, pri ktorom išlo Waldemarovi aj s rodinou o život. Odohral sa onedlho po tom, čo správa o emigrácii Matuškovcov spôsobila rozruch vo východnom bloku.
Niekoľko mesiacov pred odchodom do USA dostal prominentný pár pozvanie na floridský tenisový turnaj Lipton priamo od rodičov Martiny Navrátilovej. Tí sa nebáli stretnúť s Matuškom ani vo februári 1987, keď už nebol iba „socialistickým umelcom na dovolenke", ale čerstvým utečencom. „Na turnaji nechýbalo ani družstvo z Československa, ktoré určite obsahovalo viac fízlov ako tenistov," spomína na udalosť pani Olga a dodáva: „Išli sme tam Waldovým mercedesom, na ktorom mal ešte české číslo. Podarilo sa nám ubytovať u kamarátov, ktorí bývali neďaleko miesta, kde sa turnaj konal." Jedného rána však Matuškovcov čakalo nepríjemné prekvapenie. „Prišiel za nami malý Waldík, že máme za stieračom auta vizitku. Nebola to však vizitka, ale polovica osvedčenia o technickom preukaze vozidla. Tá časť s menom Waldemar Matuška bola odtrhnutá. Z auta zmizli aj všetky papiere o prevoze auta z Európy a chýbal taktiež fotoaparát. Pomaly mi začalo všetko dochádzať."
Matuškovci si mysleli, že polovica osvedčenia za stieračom im mala dať najavo, že sú sledovaní. Druhú polovicu s menom si „lupiči" vzali ako dôkaz, že misiu splnili. „Nič iné mi nenapadlo, než to, že tí fízli, ktorí strážili tenistov, mali ešte nás ako fušku," píše v knihe Matuškových pamätí jeho žena.
TAKÁ MALÁ PORUCHA
Len čo sa rodina spamätala z čudnej krádeže, zbalili si veci a uháňali späť do prenajatého domu na západe Floridy. Za volantom sedela Olga a počas jazdy mala čoraz častejšie problém s riadením. „Pocítila som, že mi vibruje volant. A stále sa to zhoršovalo," tvrdí v knižke Olga. Po úzkej ceste sa v protismere šinul jeden kamión za druhým, zastaviť nebolo kde. Jediným východiskom bolo výrazne spomaliť, čo však vyústilo do nebezpečnej drámy. Prichádzajúce autá ju začínali predbiehať a situácia bola pomaly neprehľadná. „Musíme sa dostať na to odpočívadlo. Už len kúsok," povzbudzoval svoju ženu krajne nervózny Waldemar, jedným okom sledujúc malého Waldíka na zadnom sedadle. Devaťročný chlapec ani nemukol, kým jeho rodičia bojovali o život. Nakoniec sa im podarilo zatiahnuť do bezpečia. Zaparkované auto obišli zo všetkých strán. A prišiel šok.
„Ľavé predné koleso držalo iba jednou povolenou maticou. Keby odletelo, znamenalo by to zrážku s protiidúcim vozidlom. Bolo nám z toho nanič. Z ostatných kolies sme si požičali po jednej matici a odišli domov," komentuje zvláštnu poruchu Waldova životná láska. Vzápätí z Československa začali prichádzať fámy, že sa Matuškovci zabili na aute. „Tak sa to súdruhom nepodarilo, ale odvtedy sme mali o Waldíka šialený strach," uzavrela nepríjemnú kapitolu v živote emigrantovhudobníkov Waldemarova Olinka.
BEZ SYNA
Dvaapolmesačné turné, ktoré vzápätí nasledovalo, bolo existenčnou záležitosťou. Možno aj preto Matuškovci v sebe našli odvahu a Waldíka nechali bývať u svojich známych. „Pripadalo mi, akoby sme opustili dieťa v cudzej krajine. Vlastne to bola pravda. Cítila som sa hrozne," netají rozporuplné pocity Olga. Vo svetle predchádzajúcich udalostí si mnohokrát spytovala svedomie, ale rovnako si bola vedomá, že keby zrušili koncerty, bola by to výhra pre neviditeľného nepriateľa komunistov.
Matuška strávil prvý rok v exile pracovne, ale i tak si našiel čas na starých kamarátov, ktorí tiež ilegálne opustili republiku. Stretnutia s režisérom Milošom Formanom, maliarom Kristiánom Kodetom či spisovateľom Josefom Škvoreckým považoval za výnimočné okamihy. „Obdivoval som ľudí, ktorí vedeli urobiť najťažšie rozhodnutie, aké existuje. Proste odísť. Kto to nezažil, vôbec netuší, o čom hovorím," vyznal sa z najosobnejších pocitov s odstupom času miláčik českého, slovenského i amerického publika.
PROVOKOVAL ĎALEJ
Dvadsaťjeden koncertov v Kanade a USA zarobilo Matuškovi dosť na to, aby si kúpil vlastný dom a mal z čoho financovať vydávanie platní. Pre svoju vlasť oficiálne neexistoval, no i tak sa snažil udržať v povedomí fanúšikov listami alebo rozhovormi pre Hlas Ameriky. Problémy ho však obchádzať neprestali. Naďalej bojoval s ťažkou astmou, ktorá ho trápila dlhé roky, prežil zemetrasenie a neustále vyvracal fámy niektorých postarších exulantov, že patrí k tajnej komunistickej rozviedke.
Do milovanej vlasti sa vrátil až po páde komunizmu. Vítali ho ako národného hrdinu, no našli sa aj takí, ktorí Matuškom opovrhovali. Vraveli: „Prečo odišiel? Všetci ľudia ho mali predsa radi." Na to zvykol Waldemar poznamenať: „Veď ja som neodišiel od ľudí, ale od zlého hospodára. Vždy som razil heslo: Nech idú do prdele komunisti, ja som tu doma. Ale keď dlho neodchádzali a čoraz častejšie sa ukazovalo, že aj kvôli prkotinám, ktorým som sa spoločne s obecenstvom chcel zasmiať, mi môžu zakázať vystupovať, prešiel ma smiech a nádoba pretiekla. Na to som čakať nechcel. Rozhodnutie padlo. Ak má mať náš syn červeného brata, tak nech je to radšej Indián!"
