Vysokú školu som absolvovala v Českej republike. Počas mojich štúdií som si ako aj iní študenti potrebovala privyrobiť. Keďže som bývala vo veľkom meste, nebol problém nájsť si brigádu. Našla som si prácu administratívnej pracovníčky na mestskej polícii. Tak som sa zoznámila aj s útulkom mestskej polície. Pozeralo tam na mňa neuveriteľné množstvo rozkošných tváričiek a ozýval sa veselý štekot.
Po chvíli som zazrela ju. Nádhernú, veselú, dokonalú sučku. Padli sme si do oka. Priateľskejšieho psa napriek tomu, že je to pitbul, som v živote nevidela. Uvedomovala som si, že táto návšteva má byť len exkurzia a že žiadneho psa si domov nezoberiem, ale bolo to ako blesk z jasného neba. Ako láska na prvý pohľad. Pani mi navrhla, že ak chcem, môžem s ňou ísť na prechádzku a mne to pripadalo ako skvelý nápad. Strávili sme v prírode krásnu hodinku a rozumeli sme si vynikajúco. Rozhodla som sa aj napriek svojim predsavzatiam, že si ju adoptujem. Pani ma varovala, že zvládnuť túto rasu môže byť problematické, ale ja som ani napriek týmto varovaniam nechcela ustúpiť od svojho rozhodnutia.
Bohužiaľ som nevedela, že sa pripravím o spánok v najbližších dňoch. Nie pre psíka, ale pre byrokratické záležitostiam. To, že sa za adopciu platí, mi pripadalo samozrejmé, ale že si ju ja osobne nemôžem adoptovať, keďže nie som občiankou ČR, mi pripadalo absurdné. Nasledovalo zvažovanie situácie ako ďalej. Nakoniec sme to vyriešili s mojím kamarátom z Česka, že si ju adoptuje on oficiálne a potom mi ju podaruje. Obe sme boli neuveriteľne šťastné. Kamarát mi ju síce odmietal darovať s tvrdením, že takého skvelého psa si už nechá, ale nakoniec sa to predsa podarilo.
