Ešte som bola len dievča a už som sestre a kamarátkam pri hre hovorievala, že ak nemôžem byť učiteľka, tak sa nehrám. A veru po maturite som pokračovala v štúdiu na pedagogickej fakulte. Moje prvé učiteľské pôsobisko bolo od okresného mesta vzdialené 5 kilometrov a dochádzala som tam vlakom.
Nadišiel prvý september a za povzbudzovania celej rodiny som sa v módnej minisukničke vybrala ráno na vlak. Rýchlo som si kúpila lístok, lebo vlak, tzv. motorka, bol už pristavený. Chcem nastúpiť, no schody ako do neba! Ľavú nohu ťahám vyššie – a sukňa to nevydržala. Na ľavej strane sa mi rozpárala asi na 15 centimetrov.
Domov sa už vrátiť nedalo a pri každom kroku sa to páralo viac a viac. Hoci nebol vlak úplne obsadený, otočila som sa bokom k oknu a ostala som stáť. Poriadny trapas! A čo ma ešte bude čakať v škole?
Keď ma predstavovali pred celou školou a potom po triedach, zásadne som sa ku všetkým otáčala pravou stranou. Maskovala som, čo sa dalo. Pán riaditeľ, ako správny džentlmen, ma nechal kráčať po svojej pravici, aby sa moja trápna situácia nezhoršovala. Horšie to však bolo pred učiteľským zborom. Mala som vystúpiť dopredu a povedať o sebe pár slov. Už sa to nedalo skrývať, a tak som musela s pravdou von. Všetci sa schuti zasmiali. Po porade mi jedna z kolegýň sukňu trochu zostehovala, ale po ceste domov to povolilo druhýkrát. Nuž čo, aspoň bolo veselo.
Učiteľstvu som bola verná 37 rokov a sukňu mám stále odloženú, vždy mi spraví dobrú náladu. Vzápätí však aj trochu zosmutniem. Prečo? Lebo tá sukienka mi je už dávno, dávno malá.
